Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko?
Pod týmto názvom prebiehala celoškolská literárna súťaž na našej škole. V tej tohtoročnej
mohli žiaci vyjadriť navyše aj svoj vrúcny vzťah k veciam, ktoré sú im veľmi blízke – k rodnej reči a
k rodnej vlasti.
Vo svojich prvotinách žiaci dokázali, že sú živé a mysliace bytosti. Mnohé ich práce svedčia
o ich tvorivom potenciáli a empatických schopnostiach.
Štyri z víťazných prác boli poslané do celoslovenského kola.
Víťazi jednotlivých kategórií sú nasledovní:
- I. kat.: 5. - 6. roč.:
Poézia: I. miesto: Adam Poláčik, 5.B ( postup do celoslovenského kola)
II. miesto: Patrícia Kohárová, 5.B
III. miesto: Alexandra Demetriou, 5.B
Próza: I. miesto: Zuzana Valeková, 6.A
II. miesto: Viktória Pardeková, 5.B
III. miesto: Natália Tekeľová, 5.B
- II. kat.: 7.- 9.roč.:
Poézia: I. miesto: Lenka Gonšenicová, 8.A ( postup do celoslovenského kola)
II. miesto: Erika Jurinová, 9.B
III. miesto: Martin Filek, 9.B
Próza: I. miesto: Dominika Motyčáková, 8.A ( postup do celoslovenského kola)
II. miesto: Mária Hurťáková, 9.A( postup do celoslovenského kola)
III. miesto: Adriána Matláková, 8.A
Ukážky víťazných literárnych prác:
Naše Slovensko
Slovensko naše, krásny to kraj,
vysoké hory, zelený raj.
Krajina moja, ktorú rád mám,
každé ráno sa v nej sladko prebúdzam.
Vysoké štíty hľadia na mňa z diaľky,
pohľad na ne si zapamätám navždy.
Potoky, lúky krásne žiaria,
no nie každý sa k nim pekne stavia.
Ťažko sa žilo v našom kraji kedysi,
moji starkí na to často spomínajú si.
Aj keď ma zláka krajina ďaleká,
hrdo vždy vyhlásim: „Slovák, to som ja!“
Adam Poláčik, 5.B
Slovensko
Slovensko je ako dom,
veľa ľudí býva v ňom.
Mladých, starých, veľkých, malých,
nárečiami obdarených.
Na východe žijú šumno,
na dolniakoch plné humno.
Na severe veľká zima
a na juhu im je príma.
Našou pýchou to sú Tatry
a obidve naše Fatry.
V Pieninách zas plť premáva,
v raji sa vám točí hlava.
V Poloninách žije zubor
a na juhu veľký bobor.
Ja som Paťka z Oravy,
bývam v krásnom chotári.
Roháče v ňom hrdo stoja,
búrok a chmár sa neboja.
Ja tu žijem veľmi rada,
mám tu otca, mamu, brata.
Preto vôbec nemeškajte,
na Oravu utekajte!
Paťa Kohárová, 5.B
Milované Slovensko
Krásne hory, krásne lesy,
lúky ako z obrázku,
toto všetko a mnoho viac
stojí všetkým za lásku.
Tu som rástla, tu dnes žijem,
mám tu svoju rodinu,
kamarátov, mamku, známych,
ktorí nikdy nesklamú.
Pýtate sa, o čom píšem,
čože je to za miesto?
Je to predsa naše krásne,
milované Slovensko.
Ali, 5.B
Roháčske plesá
Lejak neustáva. Prúdy vody stekajú po skalách, po chodníkoch, po mojich lícach aj pršiplášti, ktorý ma už vôbec nechráni pred dažďom.
Rýchlo, len rýchlo sa dostať dolu do doliny, nájsť si suché miestečko, usadiť sa pri teplej piecke a oddychovať. Počúvať praskot ohňa a vychutnávať teplý šípkový čaj s medom.
Kopce pokrývajú chumáče hustej plaziacej sa hmly a ťažké mraky plné vodných kvapiek sa zachytávajú o ostré štíty Roháčov. Je ticho, prerušované len šumom listia, na ktoré dopadajú dažďové kvapky. Moja chôdza sa spomaľuje. Dážď utícha. Obloha nad horami, ktoré si už zvykli na nekonečné kvapky, sa odrazu vyjasňuje. Drobné vtáčiky, ktoré sa k sebe túlili na konári hustého stromu, odrazu vzlietli a začali veselo trilkovať. Chvíľu škrieka akási vystrašená straka. Matnostrieborné slnko sa prediera cez svetlosivý obláčik. Pohládza mokré ligotavé listy. Vzduch sa čistí, je svieži a vyumývaný po letnom daždi. Schádzam k poslednému plesu. Okolo mňa sa rozprestierajú steny roháčskych velikánov. Mám tu ostať? Ozvena mi odpovedá . „ Ostať....stať....tať...“. Nepočúvam ju.
Schádzam dolu. Medzi ľudí, do civilizácie. Som plná krásy, radosti.
Zuzana Valeková 6. A
O zakliatom svišťovi
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, kde sa
piesok lial a voda sypala, žil raz jeden zakliaty svišť, ktorý sa každú noc
menil na človeka. Tuho rozmýšľal nad tým, ako by sa dala kliatba zrušiť.
Najskôr si myslel, že iba bozk pravej lásky zničí jeho kliatbu, ale mýlil sa.
Niekto dobrý mu poradil, že kliatbu zničí iba misa plná bryndzových halu-
šok. Svište mu povedali, že je to ľudské jedlo a mohlo by ho po zjedení bo-
lieť brucho. Rozhodol sa, že si ich prichystá, ale nevedel ako. Vyšiel preto
na najvyšší roháčsky štít, kde býval kamzík, ktorý vedel navariť najlep-
šie bryndzové halušky na okolí. Ten mu poradil, že si musí zaobstarať
čo najlepšie prísady. Išiel teda na salaš, kde žili ovce a tie mu dali mlieko.
„Ale ako sa vyrába z neho bryndza?“ lámal si nad tým hlavu svišť.
Vybral sa teda k jednému roháčskemu plesu, kde mala domček kačka
gazdinka. Tá mu z mlieka urobila bryndzu. Potom našiel zrno a vyrobil
múku. Vodu nabral z čistej bystrinky. „Čo mi ešte treba?“ zamyslel sa
svišť. Zistil, že zabudol na to najdôležitejšie – zemiaky. Tie vyhrabal
na poli. Bol rád, že sa mu podarilo všetko zohnať a vybral sa opäť za
kamzíkom. Spolu navarili plnú misu chutných halušiek. Svišť sa ich
dosýta najedol, ale zakliatie nepominulo. „Čo som spravil zle?“
rozmýšľal nahlas svišť. „ Ty si predsa zabudol na tú najchutnejšiu prísadu!“
vykríkol kamzík. „ A aká je tá najchutnejšia prísada?“ nechápal svišť.
„ No predsa slaninka,“ odpovedal kamzík. „ Jáj!“ úplne som zabudol
a rozbehol sa za drevorubačmi. Konečne mal všetko, čo potreboval.
Druhú porciu zjedol aj s chutnou slaninkou. Sám sa zľakol premeny,
ktorá sa s ním udiala. Stal sa z neho driečny mládenec. Od prekvapenia
zabudol rozprávať po slovensky. Kamzík mu však sľúbil, že ho to naučí.
A tak do dnešného dňa sa stretávajú na roháčskych končiaroch a učia
sa po slovensky. Prišli totiž na to, že slovenčina má najkrajšie zvuky zo
všetkých jazykov sveta.
Viktória Pardeková, 5. B
Hľadanie najkrajšieho miesta na svete
Kde bolo, tam bolo, žila jedna rodina, mamka a tatko. Rozhodli sa,
že spolu precestujú celý svet, až kým nenájdu to najkrajšie miesto na
život.
Cestovali všade, kam ich napadlo. Najskôr zavítali do Ameriky.
Po roku zistili, že to nie je to pravé miesto , pretože tam bolo veľmi
veľa ľudí, budov, áut, a všetkého možného, čo rušilo ich život. Tak išli
ďalej a pokračovali v hľadaní. Pomysleli si, že by sa im mohlo páčiť niekde
pri mori, tak navštívili Grécko, Taliansko, Bulharsko a aj Chorvátsko. Ale
žiadne z týchto miest ich neoslovilo, tak vo svojej púti pokračovali.
Dokonca navštívili aj zamrznuté Rusko, ale kvôli zime a ťažkému životu
aj odtiaľ po roku odišli.
Medzitým sa ich rodina rozrástla o syna Tomáša,takže pokračovali
v putovaní traja. Chceli preskúmať Európu podrobnejšie.
Začali Parížom, tam bolo krásne a najviac sa im páčila Eifellova veža.
Ale aj tam bolo priveľa ľudí a oni chceli mať viac súkromia. Potom nasle-
dovalo Nemecko, Anglicko a Rakúsko. Všade bolo fajn, ale nebolo to to
pravé orechové.
Cestou z Rakúska sa rozhodli, že sa zastavia na neznámom
Slovensku, o ktorom ešte nepočuli, ale o to viac ich lákalo. Hneď
ako prešli cez hranice, zaujalo ich hlavné mesto Bratislava, v ktorej sa
vynímal Bratislavský hrad. Rozhodli sa preto, že prejdú Slovensko celé.
Cestou po diaľnici obdivovali hrady Slovenska, najprv to bol hrad Beckov,
potom Trenčiansky hrad a nakoniec hrad Strečno. Pri pohľade na okoli-
tú krajinu, všetku tú zeleň, lúky, polia, vrchy, vodné priehrady a nádrže
sa rozhodli, že toto je presne to, čo hľadali. Už len nájsť kútik, v kto-
rom budú žiť. Ako tak blúdili po Slovensku, dorazili až na krásnu Oravu.
A bola to láska na prvý pohľad. Slniečko svietilo, kvietky kvitli, potôčiky
žblnkotali, vtáčiky čvirikali. Bolo to to, po čom celý život túžili, a tak ťaž-
ko a dlho hľadali. Usadili sa v nádhernej dedinke v Oravskom Bielom
Potoku, ktorá je tichá, krásna a očarujúca.
Rodina tu prežila veľa šťastných a spokojných rokov.
Natália Tekelová, 5.B
Hlas srdca
Povedz mi milý môj,
čo povedať mi chceš,
aká ľúbezná
je naša materinská reč.
Jak zahorí plamienok lásky
ku tvojej milej,
tak niet na svete
krajšej reči inej.
Reč slovenská,
to o nej ti tu rečiem.
Reč materská,
z ľúbezných slov krásny koláč pečiem.
Milované Slovensko,
to rodný môj kraj
a detstvo prežité v ňom
bolo ako vysnívaný raj.
A v tom raji,
radovať sa treba.
A chudobným
podať kúsok čerstvého chleba.
Veď bratia Slováci
o našu reč sa bili
a mnohých za to
aj kruto odsúdili.
Dnes ďakujem vám
drahý otec i drahá mať,
že ste ma tu vychovali,
rodnú reč mi vštepovali.
Nuž milý môj,
počúvaj hlas srdca dnes,
miluj svoje Slovensko
a hrdo ho k nebu nes.
Nech hrdosť naša slovenská
i vo svete v nás ostáva,
veď zvitá je z mozoľov našich otcov,
ktorým patrí česť a sláva.
Lenka Gonšenicová, 8.A
Jedinečný národ
Slovensko , to moja vlasť,
tu žijem a tu chcem rásť.
Tu chcem prežiť život celý,
štítom Tatier ochránený.
Dobrých ľudí je tu veľa,
vítaný je každý hosť.
Chlieb so soľou radi dáme,
na znak mieru ponúkame.
Slovenčina sladko znie,
môjmu srdcu rozumie.
To je jazyk našich predkov,
hovoriť ňou, je mojou cťou.
Som rád, že tu môžem žiť
a za nič sa nehanbiť.
Naopak, som veľmi pyšný,
na náš národ jedinečný.
Martin Filek, 9.B
Malebná krajina
To naše Slovensko,
mám ho veľmi rada.
Hory, lúky, lesy,
milujem odmlada.
Maličká krajina,
jak malebná, viem.
Ďakujem ti, Pane Bože,
že práve tu ja žiť smiem.
Od Tatier k Dunaju
veľa krás poznáme,
no jednu najkrajšiu
v srdci ukrývame.
Ťažká, no krásna zároveň...
Tá naša slovenčina!
Ľubozvučne znie
tá reč materina.
Každý z nás by mal byť hrdí,
ťažký jazyk vieme.
A tá láska k nemu
v každom ticho drieme.
Erika Jurinová, 9.B
Výkriky pravdy
Slovenčina je ako poľný kvet. Pestrofarebná, skromná, rastúca a pevne zakorenená v rodnej zemi. A rovnako ako poľné kvet potrebuje ku svojmu životu vlahu. Živým prameňom našej materčiny sú básnici. Nedávno sa mi dostalo do rúk CD s názvom Slávne texty slávnych piesní. Sú na ňom pesničky, ktoré spája meno autora textov – Kamil Peteraj. Vykopávky - prvé čo ma napadlo. Ale od rodičov som sa dozvedela, že to boli veľké hity, ktoré majú úžasné texty. A tak som začala počúvať. Aj takýto pokus o „zakričanie“ (zaspievanie) pravdy mohol byť kedysi zakázaný.
Ó, odpusť Bože, odpusť básnikom.
Ó, odpusť Bože, odpusť básnikom.
Za to, že prišli na tento svet zmeniť,
čo bolo včera – predvčerom
Ach, Pane,
ochráň ten spolok čiernych duší,
tú bandu psov, čo každá, každá doba má,
veď štekali len preto, lebo každý mlčí
a umierali nato, že je stále tma ...
Básnici ešte stále poznajú moc a čaro lásky, priateľstva, vedia ako človečina „smrdí“. Medzi Tatrami a Dunajom sa vždy rodili majstri slova, ktorí v našej ľubozvučnej slovenčine dokázali rozdúchať pahreby, z ktorých sa rozhoreli vatry nádeje i viery. Vždy sa rodili a našťastie sa ešte stále rodia. A robia v nebi krik.
Ach, Bože, nezatrať duše rebelov.
Ach, Pane, nezatrať duše rebelov.
Aj keď ti možno v nebi robia krik,
na zemi ich to štvalo bolelo...
Pocta Majakovskému / Kamil Peteraj, Robo Grigorov/
Staré pesničky a texty si zrazu začali obliekať nové šaty, zázračne omladli a začali sa mi prihovárať. „Dovolili“ mi chvíľu zázračne lietať nad ľudskými cestami, pripomenuli mi čaro návratu do rodného „hniezda“. Možno každý z nás začne mať zvláštne pocity, keď začuje ozvenu žalospevu bájnej Atlantídy:
Zem pradávnych sĺnk
v chladnom tieni tajomstiev
na mapách jej dávno niet.
Zem pradávnych sĺnk
nepoznáš jej žalospev,
more nevydá viac ten svet.
Atlantída /Kamil Peteraj, Miro Žbirka/
Slovenčina nám poskytuje neuveriteľné množstvo kombinácií a podôb. Vie byť citlivá, láskavá, prísna, bohatá i chudobná. Vie byť pravdivá. Vie aj to, že bez zla by sme si asi nevedeli vážiť dobro. Jedno aj druhé sprevádzajú ľudské bytie odjakživa. Otázka možno znie ako sa ku zlu postaviť. Peteraj má v tom zrejme jasno:
Svet patrí zlým,
možno tým je krásny,
vyrovnaj sa s tým,
keď pôjdeš spať.
Zhasni.
KRÍŽ /Kamil Peteraj, Marika Gombitová/
Kamil Peteraj je majster slova. Maximálne využíva priestor, ktorý mu vytvorili solúnski bratia Cyril a Metod spolu so štúrovcami. Rovnako ako slovenčina dokáže byť nežný, drsný, citlivý, nostalgický... Vie byť zložitý, jednoduchý, vie byť detsky hravý. Ale hlavne dokáže pohladiť dušu a dostať sa Vám pod kožu.
Úsmev,
ľahučko sa šíri
poštou dievčat chlapcov líc.
Úsmev,
nezbedný a číry
leť si z ulíc do ulíc.
ÚSMEV /Kamil Peteraj, Modus/
A tak podľa jeho slov „nespáľme to krásne v nás“. Nespáľme svoju podstatu, ku ktorej neodmysliteľne patrí náš krásny slovenský jazyk. Musí nás tam hore mať ktosi naozaj rád, keď nám dal do vienka tak krásnu krajinu a tak ľúbozvučnú reč. A prepáčte, nedokážem to povedať lepšie a krajšie ako klasici:
Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá.
Je, vidím, cítim, celok života,
môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: -
nemožno mi ťa neľúbiť!
Básnici majú tú moc meniť zajtrajšie dni našich svetov, tmu na svetlo. Oni sú tí, ktorí počujú duše spievať, vedia nájsť prameň živej vody. Aj vďaka básnikom môžeme našu rodnú reč ľúbiť. Nájdime v sebe radosť a pokoj. Darujme niekomu Úsmev, zabudnime na stratené Atlantídy. No nezabúdajme na Slávnosť úprimných slov.
Bez cestovných lístkov,
láska ide sama,
do vianočných ulíc
ako dáma známa.
Rozprávka vianočná,
večera sviatočná.
Koľko je detí,
toľko je snov,
vlaky a návraty,
v tom zvláštnom zajatí
uplynie slávnosť úprimných slov.
Dominika Motyčáková, 8.A
Drahí rodičia,
cnie sa. Cnie sa mi za mojím vzdialeným domovom na Slovensku. Možno to bude tou diaľkou, že som akási zasnenejšia a ponáram sa viac do svojho vnútra. V myšlienkach sa rada vraciam do detských čias, sprevádzaných čarom rozprávok a ich pôvabného jazyka, vôňou domova. A domov, to je aj – či predovšetkým – materinská reč.
Chýbajú mi studené jazierka či drevené chalúpky, ktoré hrdo odolávajú času v našich malebných dedinkách.
Chýba mi svieži horský vzduch, ktorý ma vždy tichým vánkom uspával, keď som ležala na lúke posiatej farebnými kvetmi.
Chýba mi šum potoka, ktorý mi chladil nohy počas teplých letných dní.
Chýba mi ticho pri prechádzke lesom a stromy tancujúce pri speve vetra.
Chýbajú mi zasnežené kopce, hebké krištáľové vločky, ktoré sa mi často zapletali do vlasov.
Chýbajú mi usmievaví ľudia, z ktorých úst ľubozvučne znie slovenská reč prifarbená jemnými nárečovými odtieňmi.
Chýba mi Slovensko, to malé Slovensko ukryté pod majestátnymi Tatrami, ktorému som vyčlenila vo svojom srdci nekonečný priestor.
... ale predovšetkým mi chýbate Vy : mamka a ocko
„ Maminka, mami, mamka, mamuľka, mamča...
... si moje svetielko v tmavom sne, oporou v týchto mojich ťažkých tínedžerských rokoch. V pochmúrnych ránach ma vždy podrží spomienka na Tvoj veselý úsmev, objatie, ktoré tak príjemne hreje. Jemný krížik na čelo sa mi už navždy vryje do pamäti. Sklamaný výraz, keď dostanem zlú známku. A ten prísny pohľad, keď Ťa neposlúchnem, plný múdrej skúsenosti i poučenia. Máš príjemný zvonivý hlas, ktorý si zdedila po mojej nepoznanej starkej. Tvoj nádherný spev by som poznala na míle ďaleko. Síce nie si dokonalá, ale aj tie najmenšie chyby Ťa robia jedinečnou. Si môj anjel strážny, a to si vážim, mami!“
... „Ocko, tatík či otecko...
... vieš sa Ty vôbec hnevať, kričať či nemať rád? Deň čo deň Ti po tvári behá šibalský úsmev. Veľké hnedé okále som zdedila po Tebe. Tvoj hlboký hlas ma vie často presvedčiť a pošepkať môjmu srdiečku, čo je správne. Tvoje pevné objatia sú plné nehy a lásky. Chýbajú mi najmä humorné chvíľky prežité s Tebou, ktoré mi vždy vyčarili úsmev na tvári. Malé jamky, ktoré Ti tak veľmi závidím, sa Ti objavia na lícach vždy, keď tuho premýšľaš. Závidím Ti aj to, že čoho sa dotkneš, to Ti ide. Všetkému rýchlo porozumieš. Ja som zasa opak teba, čoho sa dotknem, to pokazím alebo sa vzdám hneď na začiatku. Si môj hrdina a chlapský vzor, ocko!“
Mamka, tatko, ľúbim Vás! Obaja máte miesto v mojom srdiečku, ktoré bije hlavne pre Vás. Ďakujem Vám za všetko, čo pre mňa robíte. Ďakujem, že vlastne ste. Niektorí ľudia mi hovoria, že som celá po mamine, iní zase, že som celá po ocinovi. Mne je to úprimne jedno, z každého mám niečo, čo mi nikto neukradne. A hlavne, som na Vás obidvoch moc pyšná, nevymenila by som Vás za nič na svete. Veľmi nedočkavo už odpočítavam dni, kedy sa môj pobyt v ďalekej cudzine skončí. Neviem sa dočkať chvíle, keď Vám skočím do náruče a poviem Vám, ako ste mi chýbali a ako veľmi Vás ľúbim. Už aby som bola v teple domova a obklopená najbližšími.
Z lásky Vaša dcéra Mária
Moja láska k Slovensku
Otázka prečo mám rada slovenčinu a Slovensko je jednoduchá. Slovensko je krajina, ktorá patrí medzi najkrajšie v Európe. Ľudia, ktorí naše Slovensko navštívia, sa tu radi vracajú. Prečo mám rada Slovensko? Tu som sa narodila a prirástlo mi k srdcu. Striedajú sa tu štyri ročné obdobia, ktoré očaria každého človeka svojou krásou. Máme tu veľa lesov rôzneho druhu, lúk, pohorí a veľa termálnych prameňov, ktoré nám môžu ostatné štáty závidieť. Prečo mám rada slovenčinu? To je ľahká odpoveď. Rozpráva ňou moja mama, otec, súrodenci, moji starí rodičia a všetci blízki aj vzdialení príbuzní, ktorým všetko rozumiem. Slovenčina ma vie naplniť pocitom šťastia, krásy, lásky. Mám rada slovenské piesne, tance, kultúru a starodávne zvyky, ktoré k Slovensku a slovenčine patria. Mojím hlavným predmetom v škole je slovenčina. Nie je to ľahký jazyk a viem, že keď sa chce cudzinec naučiť hovoriť na slovensky, je to preňho veľmi náročné. Slovák, ktorý rozpráva slovenčinou pre zahraničných občanov akoby spieval. Preto som rada, že som sa narodila na Slovensku. Slovensko bude vždy pre mňa jediný ozajstný domov a som naň hrdá.
Adriana Matláková, 8.A
So žiakmi piateho ročníka sme sa na hodinách dejepisu venovali práci v minulosti. Tak sa aj oni na chvíľku stali roľníkmi, ktorí si nástroje nielen na obrábanie pôdy, ale aj na lov a život museli vyrobiť sami. Podobne ako naši predkovia ani oni nemohli používať žiadne klince, lepidlá, vŕtačky. Potrápili sa, no zvládli to výborne.