Pod týmto názvom prebiehala na našej škole celoškolská literárna súťaž. V tej tohtoročnej sa mohli žiaci podeliť o príhodu, ktorá sa im stala. Mala to byť taká príhoda, pri ktorej sa všetci aj po rokoch radi zasmejú. Bolo náročné spomedzi množstva krásnych a vtipných prác vybrať tie najlepšie. Veríme, že sa aj vy pri ich čítaní schuti zasmejete.
Víťazi jednotlivých kategórií sú nasledovní:
I. kat.: 5. - 6. ročník
I. miesto: Adam Bažík, 6.A
II. miesto: Karin Škerdová, 6.A
III. miesto: Dávid Blažek, 5.A
Timotej Petrášek, 5.B
II. kat.: 7. - 9. ročník
I. miesto: Veronika Hulejová, 8.A
II. miesto: Jozef Bielopotocký, 7.A
Vanesa Bernátová, 9.A
III. miesto: Michal Jančo, 9.A
Zuzana Ondrošová, 8.B
Ukážky víťazných literárnych prác:
Ďaleké Slovinsko
Pred dvoma rokmi sa vybral môj brat spolu so svojou frajerkou, terajšou manželkou, na dovolenku do Slovinska k jazeru Bed. Cestovali autom dlhých 800 km.
Po príchode sa ubytovali, poprezerali si okolie a tešili sa, ako si užijú celý týždeň v krásnej prírode. Najviac sa im páčilo jazero. Už si robili plány, ako si požičajú kajak a budú ho splavovať.
Na druhý deň vstávali zavčasu. Naraňajkovali sa a rýchlo si išli požičať kajak, aby ich nikto nepredbehol, aby sa im ušiel nejaký dobrý. Pripravení na plavbu vytiahli kajak na vodu, usadili sa doň a pokojne veslujúc sa plavili po jazere. Brat si chcel niečo vybrať z vrecka, ale to bola veľká chyba. Vo vrecku mal aj kľúče od auta, ktoré mu vypadli rovno do vody a klesali rovno na dno, do hĺbky niekoľkých desiatok metrov. Čo ďalej? Neostávalo im nič iné, ako zakotviť na brehu a telefonovať domov na Slovensko. Našťastie mal doma náhradné kľúče. Oco sa nad ním zmiloval, zobral náhradné kľúče a spolu so mnou precestoval 800 km do Slovinska, aby sa mohol brat dostať so svojím autom domov. Tak skončila ich slávna dvojdňová dovolenka.
Švagriná na to teraz spomína so smiechom. No nezabudne dodať, že ak sa vtedy nerozišli, nerozídu sa už nikdy.
Adam Bažík 6.A
Rybičky
Keď bol môj strýko malý, rozhodol sa, že si pôjde kúpiť rybičky do akvária. Veľmi túžil po malých farebných rybkách, o ktoré by sa mohol starať . Šetril si peniaze a keď ich mal dosť, hľadal príležitosť, ako sa dostať do Ružomberka, kde bola najbližšia akvaristika.
V Habovke býval jeho kamarát, ktorý ho raz zavolal, aby išiel s ním na nákup rybičiek.
Strýko dlho neváhal, hoci bola najtuhšia zima, vybral sa s kamarátom na nákupy. Nikomu nič nepovedal, iba najmladšiemu bratovi aj to len s prísľubom, že ho neprezradí. Blížil sa večer, keďže bola zima, vonku sa rýchlo stmievalo. Všetci sa zišli doma z práce aj zo školy, len strýka nikde nebolo. Najprv ho len čakali, či sa nezdržal niekde u kamaráta. Potom ho išli hľadať po dedine, okolo potoka, no strýka nikde. Naveľa jeho mladší brat prezradil, že strýko je v Ružomberku a kupuje si tam rybky. Celá rodina si vydýchla, no z autobusu od Ružomberka nikto nevystúpil. Opäť nastal v celej rodine poplach. Až o pol hodiny si milý strýko vykračuje hore dedinou, lebo vystúpil aj s kamarátom v Habovke a odtiaľ išiel pešo domov. Voda vo vrecku mu samozrejme v tom mraze zamrzla a s ňou aj rybičky.
Strýkov výlet skončil výpraskom, ale nakoniec boli všetci radi, že sa našiel.
Karin Škerdová 6.A
Červené mravce
Posledný dovolenkový večer si rodičia pre všetky deti pripravili nočnú hru. Veď práve tie majú deti najradšej.
Ja som bol ešte veľmi malý, a tak som sa všade vozil v pohodlnej autosedačke, v ktorej bolo namrvené všetko, čo som jedol: piškóty, chrumky a iné mňamky. Práve túto moju autosedačku dospelí použili ako strašiaka v nočnej hre. Po skončení hry samozrejme sedačka ostala vonku na lúke celú noc a mravce mali hostinu. Zbehli sa tam tisíce červených mravcov a dojedali dobroty, ktoré som tam natrúsil. Ráno pred odchodom domov mamina zbadala v mojej autosedačke obrovské množstvo mravcov a začala veľmi kričať. Keďže sme potrebovali vyraziť, nezostávalo jej nič iné, ako sedačku vyčistiť a pripraviť ju na cestu.
Keď bolo všetko zbalené a prichystané, mamina vložila vyčistenú autosedačku do auta. Počas cesty však začali tie červené potvory liezť po mne. Ja som sa ich vôbec nebál, pučil som ich a jedol. Moja sestra pri pohľade na mňa odpadávala, a to ju tie farebné tvory poriadne doštípali. Veľmi sa ich bála a celú cestu vrešťala: „Všade sú mravce a Dávid ich ešte aj je!“
Dávid Blažek, 5.A
Gumový had
Na Veľkú noc som chodil po kúpaní a zarobil som si nejaké peniaze. Pálili ma vo vrecku a hneď som si chcel za ne niečo kúpiť. Išiel som do obchodu a zbadal som prilepovacieho gumového hada. Vybral som peniaze a zistil som, že mi vyjde za ne had aj nejaké sladkosti.
Prišiel som domov a prvé , čo mi napadlo, bolo vyhodiť hada na strop. Samozrejme, že sa prilepil a zostal tam visieť. Nevedel som sa naň vynadívať. Tešil som sa, ako nastraším brata. Ten však nechodil, a tak som na môjho hadíka pozabudol.
Keďže nás je doma hodne detí, mamina často perie. Nosí bielizeň v rukách a rozdeľuje ju do našich skríň. Aj vtedy išla s plnou náručou bielizne do našej izby. Pozrela na strop a tam uvidela hada. Skríkla, ruky jej vyleteli dohora, bielizeň sa rozletela po celej izbe a mamina ostala sedieť na zemi. Rýchlo som k nej bežal , čo sa stalo. Keď som ju zbadal sedieť na zemi a okolo nej hŕba bielizne, začal som sa smiať. Povedal som jej, čo je to za príšeru na strope, no nesmial som sa dlho. Samozrejme, že som dostal od mamy riadny krik.
Teraz po roku sa už na tomto príbehu smeje celá naša rodina.
Timotej Petrášek 5.B
Smiech je korením života
Ocino mi hovoril o historke, čo sa mu stalo, keď bol mladší. Bol asi v takom veku ,ako som teraz ja, čiže obdobie puberty. A keďže ocino bol veľký šibal, tak mu po rozume chodili rôzne nápady.
A tak jedného dňa musel ísť do školy a zabudol si žiacku knižku. Stratil ju. Nemohol ju nájsť, tým pádom mu bola pridelená nová. Lenže zrazu sa objavila. Z ničoho nič ju našiel. A tak vlastnil dve žiacke knižky. I tu sa naplno prejavila jeho vynaliezavosť a výmyselnosť. Do prvej žiackej knižky si dával zapisovať lepšie známky čiže jednotky, dvojky a trojky. No naopak, do tej druhej si dával zapisovať štvorky, päťky po prípade nejaké tie poznámky. Je nám všetkým jasné, že doma rodičom dával odpisovať iba žiacku s tými lepšími známočkami. Preto ho starký aj pochválil, no nepozdávalo sa mu to, ale snažil sa tomu uveriť, že jeho najstarší syn sa konečne začal venovať škole naplno. No i čas plynul a dni utekali ako voda. Pomaly ale isto sa blížil koniec školského roka. Jedného dňa prišiel ocino domov zo školy a ihneď bežal na druhé poschodie domu kde mal izbu. Spolu s bratom vyšli na balkón. Zobrali zapaľovač a podpálili žiacku knižku so štvorečkami a pätorkami. Zapálenú žiacku vyhodili z balkóna. Starký bol však v pivnici a všimol si ako popred okno letelo niečo, čo horelo. Hneď vybehol pozrieť, čo to bolo a až vtedy zistil, akého šibala doma vychováva.
Znie to ako dobrá rada pre nás všetkých puberťákov. Mať dve žiacke knižky je celkom výhra. Lenže doba napreduje a my už papierové žiacke knižky nevlastníme. Bohužiaľ, máme elektrické žiacke čiže nič dlho neutajíme. A najhoršie na tomto celom je, že rodičia sa o všetkom dozvedia ešte skôr ako stihneme prísť zo školy domov. Takže ak čistou náhodou príde horšia známka, môže sa stať0, že pri vchodových dverách vás bude čakať hrôzostrašná osoba menom mamina s vareškou v ruke.
Veronika Hulejová, 8.A
Trapas v kostole
Každý z nás zažije počas svojho života pár trápnych chvíľ, po ktorých by sa najradšej schoval do myšacej diery. Takúto nejakú som zažil pred pár rokmi aj ja.
Mal som vtedy asi šesť rokov. Tak ako každú nedeľu, vybral som sa spolu s maminou do kostola na svätú omšu. Deň predtým, teda v sobotu, sa u nás konala veľká grilovačka. Môj tatko oslavoval svoje okrúhle narodeniny. Zábava bola poriadna a trvala takmer do bieleho rána. A tak sme v nedeľu samozrejme zaspali. Svätá omša u nás začína o ôsmej hodine a my sme sa zobudili o 7.50. To ste mali vidieť tie “fofry”. Rýchlo sme na seba nahádzali oblečenie a utekali do kostola. Tam sme si vydýchli, pretože svätá omša ešte nezačala. Sadli sme si na svoje obvyklé miesto. Počas svätej omše sa mi tak kýchlo, že som hneď potreboval vreckovku. Bol som si istý, že vreckovka je vo vrecku nohavíc. Ale čo to? Akokoľvek som šmátral, žiadne vrecko som nenašiel. “Kde do kelu sa vyparili tie vrecká?” pomyslel som si. Spýtavým pohľadom sa otočím na maminu a šepkám jej, že mi z nohavíc zmizli vrecká. Ona sa na mňa začudovane pozrela a sklopila zrak na moje nohavice. Prevrátila očami, zakryla si ústa a začala sa potichu smiať. Podala mi vreckovku a povedala mi, že to vyriešime doma. Keď sme vychádzali z kostola, mal som pocit, že ľudia sa na mňa začudovane pozerajú. Jedni sa smiali, iní na mňa začudovane pozerali. Mamina ma chytila za ruku a ťahala ma k ujovi, ktorý býva blízko kostola. Keď sme vošli dnu, začala sa veľmi smiať. O chvíľu sa s ňou smiali aj ujo, teta i obe sesternice. Ja som zahanbený hľadel na nich a nechápal som, čo sa deje. Mamina mi povedala: “Pozri sa, ty trdlo, na tie tvoje stratené vrecká!” Pozrel som sa na svoje nohavice poriadne a vtedy som všetko pochopil. Ja som si totiž v tej rýchlosti obliekol nohavice naopak a ešte aj rázporkom dozadu. Namiesto vreciek na nohaviciach mi z každej strany vytŕčalo futro, ktoré vyzeralo ako slonie uši. Visačka, ktorá býva väčšinou prišitá na zadnej strane nohavíc, mi svietila presne na strede brucha a vzadu som mal rozopnutý rázporok. A takýto “krásny” som bol dokonca aj na “krížiku”. V tej chvíli by som sa najradšej prepadol pod zem. Všetci okolo mňa sa smiali a ja som mal slzy na krajíčku. Rýchlo som odbehol do kúpeľne, kde som si nohavice prevrátil a potom som utiekol domov.
Na tejto príhode sa dnes zasmejem už aj ja. Ešte aj dnes, keď sa niekde chystáme, mi mama prízvukuje, aby som si nohavice obliekol správne.
Jozef Bielopotocký, 7.A
Smiech je korením života
Môj dedko vyrastal so šiestimi súrodencami v malej dedinke. Otca nemali a starala sa o nich iba ich mama. Robila čo mohla, aby ich uživila a pokiaľ ide o peniaze, nemali toho veľa. Pracovala ako slúžka na majeri. Plat nebol zlý, ale ani najlepší. Preto všetky deti chodili do práce.
Dedko mal len dvanásť rokov, keď sa rozhodla, že aj jeho pošle pracovať. Dohodla sa teda s jedným zo statkárov, ktorý býval o tri dediny ďalej. Dedkovi pobalila veci a zobrala ho na vlak. Viezli sa v tichosti. Dedkovi sa moc do práce nechcelo. Radšej by zostal doma a ešte sa hral. Peňazí však bolo málo. Vystúpili na stanici a potom sa vybrali na cestu ku statku. Statok bol oveľa väčší, ako si ho predstavovali. Všade pobehovalo veľa zvierat a ľudí. Jeho mama sa však hneď vybrala ku veľkému domu, v ktorom zrejme statkár býval. Trikrát silno zabúchala na dvere. Statkár vyšiel z dverí s mrzutým výrazom na tvári. Bol to mohutný chlap a mal zrejme zlú náladu. Statkár si ho poriadne prezrel a potom vyhlásil: „Budeš mi kravy pásť.“ Dedko zazmätkoval. Kravy? Ale tie sú predsa oveľa väčšie ako on sám.
Dedkova mama sa s ním rozlúčila, poďakovala sa statkárovi a vybrala sa domov. Na stanici si poriadne dlho posedela. Čakať na vlak v tej dobe bolo oveľa zdĺhavejšie ako teraz. Vo vlaku vyronila aj zopár sĺz a rozmýšľala, či urobila dobrú vec. Jej syn bol predsa ešte malý a bojazlivý. Dúfala len, že mu tie kravy neublížia. O tri dediny ďalej vlak zastal a ona vystúpila. Znovu jej po lícach stekali slzy smútku. Vybrala si vreckovku a rýchlo ich zotrela. Pevne uchopila tašku a vybrala sa domov. Cestou stretla niekoľko priateliek, s ktorými prehodila pár priateľských slov. Stanica od ich domu nebola ďaleko, no aj tak jej tá cesta prišla dlhšia ako v iné dni. Domov sa vrátila, keď už slnko zapadalo. Prvé, čo zazrela, bol dedko sediaci na lavičke. Kým sa ona viezla vlakom a rozprávala s priateľkami, on prebehol tri dediny až domov. Keď ju aj on zbadal, vrhol sa jej k nohám so slovami:. „Joj mamko, prosím vás, len ma tam už neposielajte. Ja radšej pôjdem za baníka, ako tie veľké obludy pásť.“
A potom sa tým baníkom skutočne stal.
Vanesa Bernátová, 9.A
Čerešne
Keď mala moja starká okolo desať rokov, išla na prázdniny k ujkovi, ktorý býval v dedinke Ducové.
Našla si tam veľa miestnych kamarátov. Jedného pekného dňa jej kamaráti povedali, že pôjdu na čerešne. Starká sa veľmi potešila, zobrala veľkú tašku a šli. Zašli k neďalekej rieke Váh, popri ktorej sa rozprestierala nádherná čerešňová aleja. Starká toľko stromov čerešní nikdy nevidela. Niektorí kamaráti vyliezli na stromy, starká samozrejme tiež. Začali oberať a zhadzovať čerešne do pripravených tašiek, ktoré im pridržiavali pod stromami ostatní kamaráti. Zrazu sa ozval krik hájnika: ,,Čo tu robíte, kto vám dovolil oberať čerešne?´´ Deti začali utekať a starká pochopila, že kradnú. Rozhodla sa skočiť dolu, keď ju zrazu niečo zastavilo. Jej nová biela sukňa s fialovými kvetmi, ktorú jej darovala ujčiná, sa zachytila o konár stromu. Ostala tam visieť, volala o pomoc a s hrôzou pozerala ako sa hájnik približuje. Keď k nej prišiel, spýtal sa: ,,Čo tu robíš, ty nie si odtiaľto?´´ Starká mu s plačom vyrozprávala celý príbeh, že sa veľmi tešila na čerešne, ale nevedela, že idú kradnúť.
Hájnik bol však dobrý človek, pomohol jej dostať sa dolu a schuti sa zasmial na jej roztrhnutej sukni. Nechal jej aj trochu čerešní na cestu s tým, že sa to viac opakovať nebude.
Viac ako ukradnuté čerešne ju trápila jej nová sukňa, ale ujčiná ju zašila tak, že to ani vidieť nebolo.
Michal Jančo, 9.A
Zorin útek
Jedného dňa sme sa rozhodli ,že si kúpime nového psíka. Dlho sme sa rozhodovali, aké plemeno si vyberieme, ale nakoniec sme si vybrali západosibírsku Lajku . Našli sme si inzerát na bazáre a vybrali sme sa po ňu. Keďže sme s bratom mali školu, naši rodičia sa rozhodli, že po ňu pôjdu sami. Ráno som vstala a nabalila som sa do školy. V tú dobu sme mali ešte jedného psa, našu jazvečicu Zoru. Nemohla zostať doma sama, a preto sme ju zaviezli ku starkej. Bola šťastná, že ide na výlet. Keď sme prišli ku starkej, došlo jej, že ona na výlet nepôjde, a preto nechcela vyjsť z auta. Chcela silou-mocou cestovať. Musela som ju násilím vybrať a rýchlo zavrieť do verandy. Starká nám chcela ako vždy ešte raz zakývať. My sme však v tej chvíli naštartovali auto a vyrazili sme. Starká otvorila dvere a zakývala nám. Keď sme boli na križovatke, začuli sme štekot a trúbenie áut. Mysleli sme si, že to šteká nejaký cudzí pes. Mne to ale prišlo divné, pretože mi ten štekot bol povedomý. Šli sme ďalej, ale štekot neustával. Mama sa pozrela do spätného zrkadla a zrazu uvidela, ako za nami trieli Zora. Rýchlo sme zastavili, ona nasadla do auta a my sme sa začali smiať. Utiekla starkej, keď otvorila dvere. Zora sa potešila, že sa jej útek vydaril. Ocino sa však nedal obmäkčiť jej psími očami, otočil auto a išiel ,,zdrhlíka“ zaviesť naspäť. Starkú sme našli už na moste medzi Habovkou a Zubercom. Krvi by ste sa jej nedorezali. Bola celá vyľakaná, upachtená, pretože vydala ešte lepší výkon ako Zora. Keď sme zastavili pri starkej, nastúpila do auta a lapala po dychu. Potom sa začala schuti smiať a my s ňou.
Vrátili sme Zoru a poriadne zavreli dvere. Opäť sme sa rozlúčili s našou vysmiatou starkou a celú cestu do školy sme sa smiali. Nakoniec ku nám prišla naša nová fenka, ktorej sme dali meno Nela.
Zuzana Ondrošová, 8.B
