Každý rok tvoria žiaci druhého stupňa literárne práce na rôzne témy. Tento školský rok sme pomenovali literárnu súťaž názvom Škola – môj svet nielen preto, že v nej žiaci trávia veľa času a tvorí neodmysliteľnú
súčasť ich života, ale najmä preto, že si tento rok pripomíname 50. výročie vzniku našej základnej školy.
Cieľom súťaže bolo vytvoriť žiakom priestor na vyjadrenie svojich myšlienok, zážitkov a pocitov, rozvíjať ich jazykové zručnosti a zároveň ukázať, že škola nie je len miestom učenia, ale aj inšpirácie, priateľstiev a objavovania sveta okolo nás.
Literárne práce svedčia o tom, že každá generácia žiakov píše svoj vlastný príbeh, no všetky tieto príbehy tvoria spoločnú mozaiku nášho školského života.
Víťazmi tohtoročnej celoškolskej súťaže sa stali nasledovní žiaci:
I. kategória 5. - 6. roč.:
- Branko Šenkár, 6.B
- Lukáš Pavčo, 5.A
- Adrian Blahut, 5A
II. kategória 7. – 9. roč.:
- Bruno Bažík, 7.B
- Leonard Geschwandtner, 9.B
- Natália Bábyová, 8.B
Škola – môj svet
Keď niekto vysloví, slovo „škola,“ všetci si väčšinou predstavíme školské lavice, prvé písmenká a číslice, prvé kamarátstva a šibalstvá.
Ja osobne považujem zuberskú školu aj za „môj druhý domov,“ aj preto, že moja starká, s ktorou spolu bývame, bola jej neoddeliteľnou súčasťou 35 rokov, vyučovala slovenský jazyk a dejepis. Dnes má 65 rokov a patrila k prvým deviatakom, ktorí opustili jej brány1. Navštevovala ju len druhý polrok, prvý polrok ešte chodila do Základnej školy v Habovke. Vtedy ešte netušila, že sa stane jej životným pôsobiskom. Na roky strávené na našej škole spomína s obrovskou úctou. Je hrdá na to, že mohla učiť na škole, ktorá mala dobrú povesť v širokom okolí. S úsmevom dodáva: „Neviem, koľko som toho žiakov naučila ja, ale oni ma posunuli v mnohom.“ Doteraz má rada hlavne mladých ľudí, nad ich vrtochmi len kývne rukou: „Takí istí sme boli aj my!“ O učiteľskom kolektíve a ostatných zamestnancoch školy hovorí len v superlatívoch. Boli sme ako jedna veľká rodina, prežívali sme spolu strasti a slasti života.
Je to už ozaj veľa rokov, čo naša škola pyšne stojí na začiatku Zuberca, dalo by sa povedať, že je jeho vstupnou bránou. Za tie roky niekoľkokrát zmenila svoj vzhľad a obliekla si nové šaty. Svojou krásnou výzdobou roky púta pozornosť okoloidúcich. Kreatívni učitelia ju pri každej príležitosti dozdobia zaujímavými prvkami.
Okolie školy tvorí rozsiahly zelený areál, ktorý nám mnohé školy závidia. Tu si chodíme vyvetrať naše hlavy počas prestávok a utužujeme priateľstvá. Najviac si ho užívajú tí najmenší, ktorí navštevujú školský klub.
Za 50 rokov prešlo touto školou veľa žiakov a väčšina z nich rada spomína na detstvo prežité v laviciach zuberskej školy. Ja v nej zažívam veľa pekných chvíľ, napríklad počas veľmi poučných výchovných koncertov, športových súťaží, ktoré sa tu stále konajú, ale aj s kamarátmi, s ktorými chodím do triedy.
Na škole je veľa zaujímavých krúžkov. Žiaci si môžu vybrať to, čo ich najviac láka. Svoje talenty môžu rozvíjať aj v základnej umeleckej škole a mnohí dosahujú naozaj obdivuhodné úspechy. Veľa žiakov, samozrejme, aj ja, považuje učenie za veľké mučenie, ale vďaka veľkej trpezlivosti učiteľov získala zuberská škola počas tých dlhých rokov veľa pochvál a ocenených úspechov. Mnohí z nás sa môžu pochváliť víťazstvami v rôznych súťažiach, olympiádach či iných tvorivých aktivitách.
Našej škole chcem popriať do budúcna veľa tvorivých učiteľov a žiakov, ktorí sa chcú učiť!
Bruno Bažík, 7.B
Naša oslávenkyňa
Keď ráno prídem do školy, mám pocit, akoby som vstupoval do malej krajiny s vlastným životom. Budova je síce staršia, ale atmosféra je každým dňom nová, niečím iná. Niekedy je plná energie, inokedy pôsobí pochmúrne. Trávim tu väčšinu svojho času už celé roky a páčia sa mi všetky tie zvuky, vône, radosti a bôle. Škola vie byť hlučná ako trh, no občas je tichá, ako knižnica. Najviac ju však robia výnimočnou ľudia, ktorí sa v nej nachádzajú.
Ešte predtým, než v nej zazvoní ráno prvýkrát zvonček, je na školských chodbách veselo. Počuť smiech malých aj veľkých žiakov, búchanie skriniek, kroky učiteľov a cítiť vôňu jedla, ktoré si niekto práve vybalil. Rozprávame sa medzi sebou a každý z nás má svoje starosti a radosti. Niekto sa bojí písomky, iný odpovede pri tabuli, ďalší sa teší na ten zajtrajší deň. Všetci sa však stretávame na jednom mieste – v našej škole. Práve to nás spája.
Naše triedy sú ako malé svety, každá má svoje vlastné pravidlá a náladu. V jednej sa učíme čísla, vzorce a rôzne matematické operácie a núti nás myslieť logicky. Iná je o kreativite, predstavivosti a písaní príbehov. V triede slovenčiny sa učíme vyjadrovať myšlienky a pocity. Fyzikálna trieda nám odhaľuje zákony prírody, v učebni biológie sa učíme o svete mikroorganizmov a trieda histórie rozpráva o tom, ako ľudia žili v minulosti, čo dosiahli a čo dokázali. Nie som si istý, či všetkému dokonale rozumiem, ale snažím sa o to každým dňom, keď vstupujem do mojej školy.
Učíme sa tu nové veci a pripravujeme sa na budúcnosť. Nie všetko je však ideálne a niekedy ide všetko pomalšie, než by sme chceli. Aj to však patrí k školskému životu.
Naši učitelia nás sprevádzajú počas celého obdobia, kedy chodíme do našej školy. Niekedy sú prísni a nároční, no veľakrát vidíme aj ich ľudskú tvár. Všetci vieme, že im ide o náš pokrok. Neodovzdávajú nám len vedomosti, ale aj svoje životné skúsenosti a rady. Učia nás zodpovednosti, vytrvalosti, samostatnosti a tomu, že bez práce nie sú koláče. Hoci to niekedy “bolí”, má to svoj zmysel.
Zo školy si najviac pamätám veci, ktoré sa nenachádzajú v učebniciach. Spomínam si na smiech s kamarátmi počas prestávok, povzbudenie pred skúškami, radosť z úspechu, ale aj sklamania, ktoré ma naučili nevzdávať sa. Práve tieto drobnosti sa postupne menia na spomienky.
Naša škola má tento rok päťdesiat rokov, no stále je plná života. Bola svedkom mnohých príbehov, víťazstiev aj pádov viacerých generácií. Som rád, že som sa mohol stať súčasťou tejto jedinečnej komunity. Pre niekoho je to len budova z tehál a betónu, no pre mňa je to miesto, kde rastiem, mením sa a spoznávam sám seba. Škola je mojím stredobodom vesmíru.
Leonard Geschwandtner, 9.B
50 rokov našej školy
Už päťdesiat rokov stojí naša škola,
kde každý žiak pozná, aká je jeho rola.
Chodby sú plné smiechu, kriku a slov,
učitelia vedú nás cestou našich snov.
Práve oni nás učia mnohé múdrosti,
majú s nami veľa trpezlivosti,
aby sme sa mali lepšie v budúcnosti
a nemysleli na hlúposti.
Za týmito stenami rastieme z prvákov na deviatakov,
naše ďalšie plány siahajú až do oblakov.
V Zuberci to už dobre vieme,
že aj keď budeme dospelí, všetci sa tu stretneme.
Päťdesiat rokov, to je dlhý čas,
ešte veľa generácií tu bude rásť.
Viem, že to nie sú len domnienky,
na našu školu budeme mať vždy pekné spomienky.
Natália Bábyová, 8.B
Škola – môj svet
Dennodenne, týždeň celý,
škola je môj kamoš skvelý.
Ráno jasá, keď ma zočí,
vie aj farbu mojich očí.
S úsmevom ma vždycky víta,
hneď pri dverách čip si pýta.
Za dverami preteky,
kto bude skôr prezutý.
Skrinka na mňa stále kričí,
že topánky si vraj zničím.
Rýchlo v inej obuvi,
musím v triede byť prvý.
Potom predmet za predmetom,
preletí jak sokol svetom.
Po škole sa veľa učím,
niekedy na futbal skočím.
Už som šiestak, chalan veľký,
mám rád všetky učiteľky.
V žiadnej škole chyby niet,
milá škola – si môj svet!
Branko Šenkár, 6.B
Škola – môj svet
V Zuberci je skvelá škola,
každé ráno ma privolá.
Aj keď sa mi nechce vstávať,
nebudem sa s mamkou hádať.
Vyskočím hneď na nohy,
prezlečiem sa do školy.
Vstávajú aj moji bratia,
tí sa v škole už nestratia.
Rýchlo stihnúť autobus,
odvezie nás cesty kus.
Pred školou náš školník čaká,
pozdraví každého žiaka.
Učiteľky sú vždy milé,
trávime s nimi pekné chvíle.
Naučia nás toho veľa
a privedú vždy do cieľa.
Zvoní zvonček, škola končí,
test a skúšanie nás zničí.
V škole mám super kamarátov,
beriem ich ako svojich bratov.
Lukáš Pavčo, 5.A
Škola – môj svet
Školu mám ja veľmi rád,
s každým chcem byť kamarát.
Učiteľku zo mňa bolí hlava,
pozerá: ,,Čo ten Aďo zasa stvára?“
Energie mám veru veľa,
na obed bežím ako strela.
V jedálni nás kuchárky čakajú
a vždy s úsmevom vítajú.
Aj keď sa to učiteľom nezdá,
viem, že zo mňa bude hviezda.
Plány do života mám veľké,
možno ma uvidíte v telke.
Na harmonike hrať už viem,
koledy si trénujem.
Chystajte mi niečo sladké
a zahrám aj vašej babke.
Do knižnice idem hádam,
Odvážneho bojka hľadám.
Som rád, že čítať viem,
lebo z kníh sa veľa dozviem.
Dobre, že tú školu máme,
veľa múdrosti v nej nazbierame.
Pani učiteľky, ďakujem vám,
hoci som nezbedník, rád vás mám.
Adrian Blahut, 5.A
