Každý človek rád siaha do svojich spomienok a ešte radšej, keď ho má kto počúvať. Možno sa to našim vnúčatám zdá ako rozprávka, ale my sme to všetko zažili. Či už to boli veľkonočné zvyky, letné hry, kúpanie alebo jesenný zber úrody, no najkrajšie boli vždy Vianoce.
Môj starý otec, v Nižnej sme ho volali naňko, robil v kostole organistu, a preto mal povinnosť napiecť pre všetky rodiny v dedine vianočné oblátky. Preto sa už začiatkom novembra celá rodina podieľala na ich pečení. Ňaňko s mamkou piekli v starých železách priamo v peci, z ktorej odobrali okrúhly kryt a bolo umením odhadnúť čas, aby oblátka neobhorela. Keď napiekli plnú veľkú krabicu od televízora, bolo ich skoro dosť. Potom sa piekli rúrky, ktoré boli sladké a museli sa z pece vyberať poloupečené, aby sa mohli na utierke na kolene navinúť na varechu. My deti sme pomáhali tak, že sme odstrihávali z oblátok nedopečené okraje. Tie sme jedli, ale rýchlo sme sa ich nasýtili. Keď bolo všetko napečené, mamka s ňaňkom prichystali papierové vrecká s menom rodiny a podľa počtu členov rodiny nabalili približný počet oblátok, aby sa každému ušlo pri štedrej večeri. Potom nám ňaňko zložil veršík, s ktorým sme tie oblátky roznášali po rodinách. Mamka nám nabalila vrecúška do prútených košíkov a išli sme každý na inú ulicu roznášať.
Dnes už tieto zvyky nedodržiavame, oblátky si kúpime v obchode alebo od suseda.Je to trochu škoda, staré zvyky však môžeme nahradiť novými, napríklad Dobrou novinou, aby sme aj my mali o čom rozprávať našim vnúčatám.
Monika Chladná, 8.A