Ukážky literárnych prác:
Rodný kraj (Adam Bebej, 5.B)
Kraj, kde som sa narodil,
akoby maliar vytvoril.
Horské slnko, vrchy, lesy,
nemáš pokoj, kým tam nie si.
Čistá voda, vzduch aj hlava,
lesné plody nám zem dáva.
Lúky plné hmyzu, kvetov
a pod stromom, hľa, hríb je to.
V lese stretneš líšku, prasa,
občas natrafíš na maca.
Pieseň spieva vtáčik milý,
vždy sa teším tejto chvíli.
Mám tu otca, mamu, sestry,
život s nimi je vždy pestrý.
Turisti tu radi chodia,
navštevujú hory, polia.
V Zuberci je život krásny,
môžeš to znať v tejto básni
Vravia že je boľavá,
naša krásna Orava.
Čaro prírody pod Roháčmi (Jakub Hajiček, 5.B)
Žijem a vyrastám v prostredí, ktoré je podľa mňa najkrajšie. Naša dedina Zuberec je obklopená vysokými kopcami, ktoré sa volajú Roháče. Z dediny vidím na kopec Zuberec, podľa ktorého je naša obec pomenovaná.
Keď vyleziem na kopec, cítim sa ako vták, ktorý má všetku nádheru pod sebou. Pocit, ktorý sa ma zmocní na vrchu je hrdosť a voľnosť a tiež obdiv veľkosti hôr. Očarí ma príjemná atmosféra a teší ma pohľad na hory - ten pokoj, ticho, krása. Vždy, keď idem na turistiku, tak sa napijem vody zo studničky. Vraví sa, že voda čo pramení pod Roháčmi, je liečivejšia ako všetky vody na svete. Najväčším lákadlom pre malých aj veľkých turistov sú Roháčske plesá, v ktorých je krištáľovo čistá voda.
Pripadá mi to, ako keby tá príroda začarovala ľudí a urobila ich lepšími. Správajú sa k sebe ohľaduplne, ľudsky, priateľsky a aj úplne neznámi ľudia sa vzájomne rozprávajú.
Čaro prírody pod Roháčmi (Maroš Urban, 6.A)
Mám rád našu krajinku
aj roháčsku čistinku.
V horách svište pískajú,
deti od radosti výskajú.
Kým som vyšiel na Rákoň,
tak som dychčal ako kôň.
Druhý kopec Volovec,
na ňom fotil Japonec.
Najkrajší je Ostrý Roháč,
jak od starkej sladký koláč.
Plačlivé je veľký kopec,
zdolal som ho ako drobec.
Kamzíky tu poskakujú,
svoje triky ukazujú.
Orol občas preletí,
tak sa to tu klebetí.
Keď sa sniežik ligoce,
prichádzajú Vianoce.
Detské sánky zoberieme,
na kopce sa vyberieme.
Vezmeme aj psíka Cilku,
s ním sa nebojíme ani chvíľku.
Na Spálenej lyžovačka
a pod vlekom guľovačka.
II. kategória:
Čaro prírody pod Roháčmi (Barbora Blažeková, 8.A)
Tam, ďaleko, na studenom severe, kde nad malými dedinkami vyrastajú zo zeme veľkolepé mohutné hory sťa spiaci obri čakajúc na prebudenie. Tam leží očarujúca krása diela Matky prírody.
Jej všadeprítomná moc panuje v každom lesíku, v každej živej rastlinke či živočíchovi. V žilách jej prúdi čistulinká krv ako zdroj života a posilnenie v každom ročnom období. Keď sa na jar začína opäť prebúdzať po dlhom spánku v jej spanilej nádhere zahalená v zelenom i farebnom rúchu a všetko privedie k životu. Stromy zakvitnú ružovkastými farbami a omamná vôňa kvetov pôsobí upokojujúco všade navôkol. Z hniezd sa ozýva štebotavý spev lesných speváčikov a na lúkach zas bzučiaca hudba usilovných malých robotníkov. Počas teplého leta, keď slnko ako žiariaca pálivá guľa objíme svojimi hrejivými rukami zem, sa človiečik snaží dopestovať svoj každodenný chlebík. Len stromy poskytujú úkryt pred horúčavami zelenými slnečníkmi z listov. O niečo vyššie pod obrastenými smrekmi vykúkajú malé modrunké a veľmi chutné čučoriedky, jahody a maliny. Každý návštevník si rád pochutná na sladkej maškrte. Na jeseň sa z krásnych ružových večerov postupne stávajú dlhé tmavé noci. Listy sa maľujú všetkými jesennými farbami. Aj slnko mení svoje horúce lúče na mierne príjemné osviežujúce rúčky. Na oblohe už vetrík šantí so šarkanmi a rozfúkava listy zo stromov. Čarovná jesenná príroda prináša oddych od letných horúčav a les a jeho obyvatelia sa môžu trošku nadýchnuť. Po príchode pani Zimy sa na vrcholkoch kopcov objavujú prvé biele snehové čiapočky a biela perina zakryje celé polia. Vo vzduchu spokojne poletujú biele snehové vločky. Stromy odpočívajú pod ťarchou snehu a lesná zver sa kŕmi poslednými zabudnutými jabĺčkami z divých plánok. Mrázik sa v nočnom svetle jagavo ligoce na zamrznutých jazierkach a cencúľoch.
Zakaždým, keď vstúpim cez bránu lesa Matky prírody, sa moja myseľ upokojí. Zabudnem na všetky starosti a kochám sa nádherou vôkol mňa.
Čaro prírody pod Roháčmi (Andrea Hulejová, 8.A)
Príroda je miestom, kde sa cítim najlepšie. V každom ročnom období má svoje čaro, ktoré v nás vyvoláva rôzne pocity a očarí nás svojou krásou a vôňou. Bývam v malebnej dedinke pod majestátnymi kopcami nazývanými Roháče, ktoré nás lákajú nielen svojím čarom, ale aj mohutnosťou.
Zima je tu síce chladná a studená, ale skrýva v sebe striebristé iskierky, ktoré nás zohrievajú pri srdci. Celá príroda okolo nás sa zahalila do veľkej bielej periny a z oblohy padajú snehové vločky trblietajúce sa ako diamanty. Vrcholce Roháčov Perinbabka pocukrovala bielym práškom a ujo Mrázik čarovnou palicou posypal stromy bielym páperím. Ani vetrík sa už nehrá naháňačku s obláčikmi po oblohe, ale hvízda si svoju koledu. Vodopád a jazerá sa zmenili na priezračné ligotavé zrkadlá. Zvieratká pozaliezali do svojich domčekov a na okolitý svet pozerajú len cez svoje oblôčiky, ktoré im ujo Mrázik pomaľoval krásnymi ornamentmi. Slniečko sa spoza hôr neukáže niekedy aj celý deň. Nechce ukazovať svoj štrbavý úsmev. Všade je pokoj a ticho, počuť len prašťanie a vŕzganie snehu pod nohami pri prechádzke touto čarovnou zamrznutou prírodou. Po dlhej chladnej zime nám zaklope na dvere jar so svojím čarom. Jar je priateľkou našej prírody, všetkých lesov a záhrad. Svojím dychom prebúdza ľadovú krajinu a pomaly premieňa ľadové srdcia. Stromy zhadzujú zo seba ťažkú bielu perinu a obliekajú si čerstvé zelené šaty. Ligotavé zrkadlá sa pomaly strácajú. Slniečko svojimi lúčmi klope na okná a prebúdza všetkých zimných spáčov. Odomyká ústa jazerám a vodopádu, aby nás tešili melódiou svojich vĺn. Obloha je jasná, obláčiky ako chumáčiky vaty plávajú po oblohe ako po azúrovom mori. Zo zeme už vykúkajú prvé jarné kvietky. A jedného krásneho dňa vystrieda nádhernú jar horúce leto. Počas letných prázdnin často chodievam do prírody. Idem na horskú lúku, ktorá hýri farbami ako maliarova paleta. Keď prechádzam Látanou dolinou sprevádzajú ma striebristé vlnky potoka, ktorý hravo žblnká v kamennom koryte. Ľahký vánok jemne ohýba vrcholce stromov. Spoločnosť touto dolinou mi robia nielen okoloidúci turisti, ale do kroku mi čvirikajú aj lietajúci spevavci. Keď dorazím do cieľa a obzriem sa, vidím celú tú nádheru, všetky tie skaly. S údivom rozmýšľam, ako dokázala príroda vytvoriť niečo také čarovné. Ani jeden kopec nemá svoje dvojča. Jeden je veľký ako obor, iný maličký ako trpaslík. V horách sa z času na čas slnko skryje za oblaky, ktoré značia zúrivú búrku. Dunenie hromov sa odráža od skalnatých stien. Ich hrozivá ozvena sa nesie údolím. Burácanie podporuje blýskanie, ktoré sa každou minútou približuje. Obloha sa rozplače. V Roháčoch nás takáto búrka často odmení prekrásnou farebnou dúhou. Po horúcich letných dňoch sa k nám vkráda so svojím chladným počasím a pochmúrnou melanchóliou jeseň. S príchodom jesene sa mení aj príroda. Rána bývajú zahalené rúškom hustej a tajuplnej hmly. Na konároch stromov, listov a kríkov sa ligocú utkané pavučinky z tenkých nitiek. Obloha býva blankytne modrá, slniečko svieti a hreje ako na objednávku. Zo stromov postupne opadáva lístie a vietor, ktorý je poštárom jesene, ich poroznáša po celom svete. Zem zdobia prekrásne farebné koberce, spod ktorých v lesoch vykúkajú klobúčiky jesenných hríbov. Štebotavé vtáčiky postupne utíchajú a odlietajú prečkať tuhú zimu do teplých krajín. Ani ostatné zvieratká nezaháľajú a usilovne znášajú do svojich brlohov zásoby potravy.
Príroda má mnoho tvarov, farieb a krás. V každom ročnom období je niečím výnimočná a zaujímavá. A ja som rada, že som sa narodila a vyrastám priamo v tejto podhorskej dedinke, ktorá je obkolesená čarovnou prírodou našich Roháčov.
Čaro prírody pod Roháčmi (Zdenka Valeková, 9.B)
Majestátne Roháče rozprestierajú svoje ruky okolo celej našej dediny, a tak ju chránia zo všetkých strán. Zákutia tejto mocnej pani počas celého roka navštevujeme nielen my, ale aj hostia, ktorí tu prichádzajú z rôznych kútov sveta.
Po dlhom lete plnom radosti, farieb a slnka sa naša príroda chystá na zaslúžený odpočinok. Medvedica s medvieďatami opúšťajú prostredie lesov a lúk a ukladajú sa na spánok do svojej teplej pohodlnej nory. Mohutné stromy pomaly strácajú svoje nádherné koruny, ktorými sa pýšili. Nezbedný vietor ich listy rozfúkal po celej krajine a vytvoril z nich pestrofarebný koberec. Čoraz viac sa k nám po prstoch vkráda tichý dážď. Matka príroda, pripravená oželieť svoju slávu, sa lúči s vtáctvom, ktoré jej celé leto spievalo uspávanky a budilo ju svojím ľúbezným štebotom. Utíchol spev škovránkov i cvrlikanie lúčnych koníkov. Morena zahalila svojou mocnou rukou celú krajinu. Prikryla vŕšky, ktoré sa majestátne pýšia nad celou Studenou dolinou a zaspievala im svoju vlastnú mrazivú uspávanku. Privolala sniežik, aby zakryl stud tej nahej pokory. Aby sa postaral o nahé telá stromov, hôr, aby sa opäť na jar mohli zobudiť do svojej nádhery. Aj potoky, ktoré celé leto obveseľovali všetkých svojím zurčaním, stíchli. Už nie sú také priezračné. Popadané lístie ich zakalilo, a tak ich pomaly prichystalo na snehovú prikrývku. Keď túto prikrývku zbadal ujo Mráz, hneď ju zmenil na zrkadlo, do ktorého sa každé ráno chodí dívať. Teda len dovtedy, kým nenadobudne na sile jeho sestra Jar, ktorá opäť prebudí všetky potoky k životu.
Toto prostredie milujem, pretože je pre mňa oázou pokoja, kde môžem načerpať energiu. Tu žijú ľudia, ktorí sú mi blízki a vždy sa k nim budem vracať.
Čaro prírody pod Roháčmi (Mária Pardeková, 9.A)
Slnko zašlo a vzduch pomaly chladne. Posledné čvirikanie vtákov utícha. Mesiac pomaly odhaľuje svoje telo, kým začína svoj beh za slnkom cez zase iné hory. Hviezdy vykukli spoza už rednúcej hmly ako tisíce očí na oblohe.
Tmavé ihličnany zo seba zhadzujú cencúle čoraz menej. Nastáva ticho. Kamzíky prebiehajú cez už zasnežené alpínske lúky do kosodreviny. Vrhli posledný krátky pohľad na osvietené dediny pod nimi a zmizli v húštine. Nič sa nehýbe, počuť je iba vietor a vlastné tichučké bitie srdca. Nie je počuť ani v lete burácajúci, dnes už zamrznutý vodopád. Pri pohľade na nočný les a jeho majestátnosť sa každý cíti maličký a ľahko stratený. V každej chvíli môže spadnúť lavína a zobrať so sebou zvieracie duše do podsvetia. V diaľke počuť ako sa k horám niečo blíži. Vietor zoberie nános vločiek z povrchu snehu a vírivým pohybom oblizne bok Salatínu. Zrýchľuje a tvorí ďalšie víry už aj v iných sedlách. Kamzíky spozornejú a vietor sa stále zrýchľuje. Z malých vločkových vírov sa stáva fujavica. Aj zvieratám ukrytým v hlbokej kosodrevine šľahá surový ľad po ňufákoch. Kým sa schýlilo k ránu snežná búrka utíchla. Slnko pomaličky prešlo cez horizont a osvietilo najvyššie vŕšky. Majestátne duny sa zatrblietali ako šperky nahádzané na kope. Ihličnany a kosodreviny majú na sebe hrubú perinu. S východom Slnka les zase ožíva. Zvieratá vychádzajú zo svojich úkrytov, aby sa nadýchli štipľavého ranného vzduchu. Cencúle sa zase topia a poniektoré padajú. Vo vnútri lesa ale stále prevláda tma. Krok za krokom si skupinka ľudí ide na svah.
Chladný vzduch pomaly ustupuje a nahrádza ho šteklenie slnečných lúčov na nose. Sýkorky čvirikajú na ešte neobjedených jarabinách. Príroda sa prebúdza do ďalšieho zasneženého rána.