Jedným z tematických celkov vyučovania literatúry je aj tematika denníka, preto dostali žiaci za úlohu zveriť svojmu denníčku problémy, starosti, obavy, úzkosti a iné starosti, ktoré ich trápia v neľahkom období dospievania. Pretože ich písali anonymne, vyberáme z nich len útržky. Mnohé z nich možno trápia aj mnohých z vás, a preto sa netrápte, nie ste s nimi sami a držte sa výroku: „Po nečase čas býva.“ Každý problém, ktorý vás trápi, sa časom vyrieši alebo sa naň budete pozerať aspoň trošku optimistickejšími očami:
- Je ťažké byť obyčajným „ puberťákom“. Dnešná doba je pre mladých ľudí v tomto smere veľmi náročná, lebo musia „kráčať s davom.“ Ak sa niekto pokúsi byť jedinečný, hneď je za to „zhejtovaný.“ Ak napríklad niekto počúva hudbu, ktorú iní nepoznajú, hneď je trápny, ak sa neoblečie podľa najnovšej módy, je bez štýlu a staromódny, ak si sadne v kostole dopredu a nie dozadu, ako ostatní, vraví sa o ňom, že je mamin miláčik, ak niekto chodí spať o 10 hodine a nie nad ránom, je decko, ak niekto v 16-tich nepije, nefajčí, nedroguje, nie je vyspelý.
- Vadí mi, že sa stále hádam s rodičmi. Oni nechápu, aké ťažké je byť stále silná. Nedokážu si uvedomiť, že mi každým nevhodným slovom ubližujú. Tie slová sú ako nože, ktoré sa mi čoraz hlbšie vrývajú do mozgu. Niekedy sa pristihnem pri tom, ako si predstavujem padanie z nejakej vysokej budovy. Desí ma fakt, že na to myslím, ale zväčša ma to uspokojí. Mám strach, že sklamem všetkých v tom, aký výkon vydám zo seba na monitorovacích testoch Nechcem viac počúvať, že ostatní sú lepší ako ja a že sa mám viac snažiť. Ten pocit, že ste sklamanie a nikto vás nechce, je hrozný. Občas mám chuť zbaliť kufre a a odletieť niekde, kde budem mať pokoj alebo povedať všetko ľuďom, pred ktorými sa rodičia tvária, že sme úžasná „rodinka.“
- Dnes som išiel po ulici a vedľa mňa prešla skupinka mladších žiakov, ktorí veľmi nadávali a ani sa neodzdravili. Keď som bol malý ja, rodičia ma učili, aby som sa druhým ľuďom zdravil a aby som sa správal slušne. Mladšej generácii sa všetko dovoľuje...tretiak vám spokojne zanadáva. Ja sa budem snažiť vychovať zo svojich detí slušných ľudí.
- Milý denníček! Ako dobre vieš, mám súrodencov a hocikedy sa pohádame. V hádke sa niekedy povedia veci, ktoré vedia ublížiť. Keď sa to stane, mali by sme sa ospravedlniť. Veľakrát sa moji súrodenci neospravedlnili a mňa trápilo, čo mi povedali. Hlavou sa mi preháňali myšlienky: Mysleli to vážne? Prečo to povedali? Asi majú pravdu... Toto dokáže človeku veľmi ublížiť, začne sa uzatvárať do seba...Navonok sa usmieva, správa sa, akoby sa nič nestalo, no pritom to všetko v sebe dusí. Niektorí si začnú ubližovať na zdraví, myslia si, že im to pomôže, no situáciu to ešte zhorší. Ak si toto na niekom všimnete, skúste sa s ním porozprávať...
- Niekedy sa pristihnem pri tom, že sa usmievam, aj keď vlastne nie som šťastná. Nechcem druhých zaťažovať svojimi problémami, všetko držím v sebe. Občas to musím zo seba vypustiť, a preto sa rozplačem. Snažím sa byť silná a neplakať, ale niekedy mi slzy z očí začnú padať sami od seba. Zmenilo sa to odvtedy, ako nás zavreli doma. Niekedy sa mi zdá, že je toho na mňa trochu viac. Možno si poviete: „Puberťáci nič nerobia, iba sedia za počítačmi a hrajú hlúpe hry.“ Moji rodičia mi zvykli hovoriť: „Puberta bude najkrajším období tvojho života, bude plná zážitkov, dobrodružstiev, nových priateľov, zábavy a šťastia.“ Nie je to pravda, pretože čím sme starší, tým musíme čeliť viacerým problémom, viac sa nenávidíme, a tým ešte viac rastie naša neistota a stres. Urobila by som hocičo, aby som sa mohla stať znovu dieťaťom, aby som nebola súdená za to, čo si obliekam, čo robím, čo poviem... Vždy ma učili byť silným dievčaťom. Neplakať a zaťať zuby, keď to bolí. Už ma hnevá ten falošný úsmev, ktorý stále nosím. Bojím sa ukázať, kým naozaj som. Hnevá ma, že musím byť stále silná a vždy všetko zvládnuť. Často sa strácam sama v sebe. Vadí mi, že sa často neviem rozhodnúť a stále spochybňujem všetko, čo robím. Stále sa sama seba na niečo pýtam. Vadí mi, že sa snažím vyrovnať tej on-line stupídnej dokonalosti a potom si to všetko vyčítam. Tak veľmi chcem byť sama sebou, ale už vlastne ani neviem, čo to znamená...
- Dnes som si viac ako inokedy uvedomila, že naša trieda nefunguje ako jeden celok. Sme poskupinkovaní a často sa stane, že niekto ostane sám. Je to veľká škoda. Áno, každý sme iný, každý máme svoju povahu, každému sa niečo páči viac, inému menej. No, o to je to krajšie, pestrejšie. Lepší pomôže slabšiemu, veselý poteší smutného, vravnejší porozpráva aj za tichého... A takto sa navzájom môžeme dopĺňať a pomáhať si. Veď aj štyria mušketieri boli každý iný, ale držali spolu: „Jeden za všetkých, všetci za jedného!“Dúfam, že sa to čoskoro zmení a aj my sa budeme držať tohto hesla. Všetko záleží na nás, len to musíme všetci v triede chcieť.
- Rodičia sa snažia zo mňa vychovať vzornú kresťanku. Hovoria, že podľa Biblie ma musia smerovať k Bohu. Niekedy sú však práve oni dôvodom, prečo nechcem byť taká ako oni. Keď sa modlíme, jediné, čo vidím na ich tvári, je smútok. Akoby ich viera vôbec nenapĺňala. Ktovie, možno sú len viac unavení, ustarostení. Tak strašne by som chcela ísť vlastnou cestou, preskúmať pôvod a zmysel života aj z iného pohľadu. Chcela by som im to povedať , ale budem musieť ešte chvíľu počkať. Napriek všetkému mám svojich rodičov rada a rešpektujem ich rozhodnutie pre náboženstvo a štýl života, len keby a oni moje rozhodnutia...
- Rozmýšľala som nad tým, ako nás,mladých, ovplyvňujú sociálne siete. Často sme na instagrame, tiktoku, snapchate a iných sociálnych sieťach len tak z nudy – márnime čas. Nechávame sa ovplyvňovať rôznymi ľuďmi. V dnešnej dobe je ťažké byť samým sebou, mať vlastný názor, mať svoje JA. Podliehame a veríme veciam, ktoré často ani nie sú pravdivé. Mladí už často nevedia, čo majú bez mobilu robiť. Namiesto toho, aby sme robili niečo užitočné, či už pre zdravie alebo hocičo iné, márnime čas pozeraním bezvýznamných tiktokov. Veľa ľudí na sociálnych sieťach ani nie sú real – pridávajú na svoje profily fotky iných ľudí a tvária sa, že sú to oni. Nevieme, čomu máme veriť a čomu nie. Sociálne siete ale nemusia byť len stratou času, dá sa z nich aj veľa naučiť. Sú tam profily, ktoré učia, ako správne a užitočne zarobiť peniaze, profily s radami do života, profily, ktoré motivujú ľudí robiť to, čo už dlho odkladali. Mali by sme prestať sledovať profily, na ktorých iba márnime čas a nahradiť ich profilmi, ktoré nám niečo dajú a naučia nás užitočné veci...
- Často ma mrzí, ako sa mladí ľudia k sebe správajú a navzájom sa urážajú. Hľadajú si k tomu rôzne bizarné dôvody – farba pleti, výzor, postava a podobné povrchné nepodstatnosti. Ja sa snažím nesúdiť človeka podľa výzoru alebo značkového oblečenia. Pokiaľ nám človek neubližuje, nemáme právo ubližovať ani my jemu. Uvedomila som si, že ľudia, ktorí často súdia iných ľudí, sú nevyrovnaní a paradoxne nemajú problém s vami , ale hlavne sami so sebou. Preto, ak sa vám niekedy budú vysmievať za čokoľvek týkajúce sa vzhľadu, spomeňte si na to, že na tom vôbec nezáleží. Jediné, na čom záleží, je to, aby ste boli spokojní so svojou tvárou, svojím úsmevom, svojou postavou... pretože to je to najhlavnejšie.
- Raz za čas mám také dni, kedy si pripadám nadmerne tučná a snažím sa extrémne schudnúť. Veľakrát kvôli tomu obmedzujem svoj jedálniček, až niekedy nemám vôbec chuť do jedla. Snažím sa to brať s nadhľadom, no pravdu povediac, občas si aj poplačem. Po pár dňoch sa z toho dostanem, no zvyčajne sa ten pocit vráti. Minule som na sociálnych sieťach narazila na super dievčinu. Na sieťach vysvetľuje, aké je dôležité byť sám so sebou spokojný. Ľuďom dáva rady, ako zdravo žiť a budovať sebalásku. Vďaka nej už dnes viem, že aj keď štíhlu postavu nemám, to najdôležitejšie je zdravie!
- Trápi ma, lebo neviem, či mi všetky kamarátky odpustili. Určite som niektorej z nich ublížila slovami tak, že som ich trochu ohovárala a veľmi to ľutujem. Už sa budem snažiť hovoriť o nich iba v dobrom a vyzdvihovať ich dobré stránky. Niektoré veci, ktoré ma trápia ,si nechám radšej pre seba, aj keď by mi bolo lepšie, keby som sa niekomu zdôverila, to viem. Raz za čas sa zdôverím môjmu psovi, lebo viem, že ten si to určite nechá len pre seba.
- Posledné dva roky sú veľmi zaujímavé, ale aj náročné. Zmenilo sa nielen kopu vecí, ale aj ľudí. Museli sme si zvyknúť na online školu, čo bolo niečo nové pre každého, ale dá sa to vydržať a zvládnuť. Počas poslednej karantény, tej skoro polročnej, som si všimla, že veľa kamarátov, ktorých poznám, sa zmenilo nielen výzorom, ale aj povahou. Dokázali si nájsť takých kamarátov, o ktorých by som povedala, že spolu neprehodia ani len slovo. Okrem toho je tu nová generácia, ktorá sa nedokáže pozdraviť a dokonca nadáva, a to nemá ani desať. Svet sa zmenil a s tým už asi nikto nič neurobí.
- Milý denníček! U nás doma je to stále horšie a horšie. Už sa nemôžem dočkať, kedy tá karanténa skončí. S rodinou si už lezieme na nervy a súrodenci sú takí hluční, že je to už na nevydržanie. Rodičia odo mňa stále niečo chcú a ja mám pocit, akoby som nemal na seba vôbec ani chvíľu času. Najradšej na celom dni mám to, keď sú rodičia v práci a súrodenci kdesi mimo domu. Vtedy mám konečne čas zatvoriť sa do izby a mať aspoň trochu pokoja. Najviac zo všetkého si prajem mať vlastnú izbu. So súrodencom je to na nevydržanie...
