V utorok 28. mája šiestaci v rámci koncoročného výletu navštívili aj Tricklandiu v Starom Smokovci. Trick-artová galéria im poskytla množstvo pobavenia. Podmienkou bol dobre nabitý mobil. Svojimi fotografickými zábermi sa tak mohli priblížiť umeniu optických ilúzií, ktoré boli doplnené námetmi z ľudových povestí a rozprávok. Svoje zmysly mohli oklamať v antigravitačných miestnostiach a v najkrajšom zrkadlovom bludisku v strednej Európe.
Vo štvrtok 23. 5. 2019 sa žiaci deviateho ročníka zúčastnili literárno-historickej exkurzie v Martine. Deň začali v Literárno-vednom múzeu, ktoré sídli v pôvodnej budove Matice slovenskej. Dozvedeli sa informácie o otvorení, ťažkých začiatkoch, zatvorení a napokon i znovuotvorení Matice slovenskej. Druhá časť výkladu bola zameraná na historický vývoj slovenskej literatúry od čias Veľkomoravskej ríše po romantizmus. Potom ich kroky smerovali do Slovenskej národnej knižnice, kde sa oboznámili s fungovaním tejto inštitúcie a spôsobom požičiavania kníh. Lektorka ich previedla priestormi, kde si možno vypožičať rôzne dokumenty – niektoré spracované v digitálnej podobe. Deň zakončili na Národnom cintoríne v Martine, kde sú pochovaní významní dejatelia našej histórie.
Do galérie Jarné pomazánky s bylinkami zo školskej záhradky 5.A boli pridané fotografie.
Na hodinách regionálnej výchovy sme so žiakmi piateho ročníka pracovali s povesťami od Antona Habovštiaka. Každý žiak si vybral z knihy povesť, ktorá ho najviac zaujala a snažil sa ju spracovať vo forme komiksu.
Július Lomenčík uvádza, že „povesť je nevyčerpateľnou studnicou rozvoja estetického vnímania, myslenia, reči, zdrojom poznávania charakterových vlastností žiakov.“
My sme sa však rozhodli spracovať povesť inak. Keďže komiks je obľúbeným žánrom medzi mládežou, takáto forma práce s textom je im bližšia. Žiakom sa aktivita páčila a podarilo sa im vytvoriť veľmi pekné komiksy.
Zážitky zo školy v prírode štvrtákov si môžete pozrieť v obrazovej podobe vo fotogalérii.
V zimných mesiacoch mali žiačky 8. ročníka v rámci predmetu technika oblasť varenie, na ktorom si osvojili základy stolovania a prípravy rôznych druhov jedál. Výstupom ich snaženia je mini kuchárska kniha. Samy si ju spracovali a upravili. Použili v nej recepty, ktoré si odskúšali na hodinách.
Kuchársku knihu si môžete pozrieť na tomto odkaze: Varenie.docx
Dňa 25. apríla 2019 sa konala na našej škole súťaž Slávik Slovenska 2019. Súťaže sa zúčastnilo 47 detí a súťažilo sa v troch kategóriách.
I.KATEGÓRIA: 1. Lukáško Tabačák, 3.A
2. Terezka Janoštínová, 3.A
2. Riško Petrášek, 3.A
3. Emka Lejová, 2.A
3. Natálka Bábyová, 1.B
3. Timko Petrášek, 2.B
II.KATEGÓRIA: 1. Viktória Šrobová, 5.A
2. Zuzana Šimičáková, 6.A
2. Anna Žuffová, 5.A
3. Zuzana Janoštínová, 5.B
3. Zdenka Valeková, 5.B
3. Mária Pardeková, 5.A
III.KATEGÓRIA: 1. Viktória Pardeková, 7.B
2. Eva Fileková, 7.A
2. Lukáš Janoštín, 8.B
2. Marína Šuriňáková, 8.A
3. Tatiana Samardáková, 8.A
3. Richard Matištík, 8.B
Výhercovia jednotlivých kategórii úspešne reprezentovali našu školu na okresnom kole v Nižnej kde sa umiestnili vo svojich kategóriách nasledovne:
Lukáš Tabačák, 3.A - cena poroty
Viktória Šrobová, 5.A - 2. miesto
Viktória Pardeková, 7.B - 3. miesto
Srdečne gratulujeme.
Do galérie Pasovanie za čitateľa boli pridané fotografie.
Už tradične sa na našej škole uskutočňuje matematická súťaž, určená žiakom, ktorých matematika baví. Zúčastňujú sa jej žiaci 1.–9. ročníka. Tento rok sa zapojilo 125 žiakov našej školy, čo je rekord v účasti doposiaľ. Z tohto počtu zúčastnených sa tešíme, pretože všetkým súťažiacim to prináša ďalšiu matematickú skúsenosť. Najviac sa však tešíme, ak sa „NAŠIM KLOKANISTOM“ podarí byť medzi najlepšími. Medzi úspešných riešiteľov sa tento rok zaradili:
Teo Vavrečan z 1.B
Lea Tekeľová z 2.A
Dušan Pavčo a Lujza Šrobová z 2.B
Karolína Bebejová a Karin Škerdová z 3.B
Adam Patera zo 4.B
Zuzana Ondrošová a Matúš Šroba z 5.B
Matúš 0rčo zo 6.A
Lucia Borsíková zo 7.A
Ema Majerčáková z 8.A
Okrem týchto úspešných riešiteľov býva osobitne odmenený ŠAMPIÓN ŠKOLY a tým sa tento rok stala Lujza Šrobová z 2.B. Všetci riešitelia boli odmenení diplomami a zvýrazňovačkami a tí najúspešnejší získali aj pekné vecné ceny. Všetkým KLOKANISTOM gratulujeme a tešíme sa na ich úspechy v ďalších matematických súťažiach.
Naši prváci zvládli aj posledné písmená abecedy a pri tejto príležitosti sa v školskej knižnici uskutočnilo ich PASOVANIE ZA ČITATEĽA. Deti zložili sľub čitateľa a vlastnoručným podpisom sa zaviazali, že sa budú ku knihám správať šetrne. Ako darček pri tejto významnej udalosti dostali peknú knihu, čítanku a diplom. Veríme, že čítanie kníh sa stane ich obľúbenou činnosťou a budú čítať ešte viac ako doteraz. K dosiahnutiu tohto významného cieľa im srdečne blahoželáme!
Triedne učiteľky 1.A a 1.B
Do galérie Šiestaci a ôsmaci v Oravskej galérii a v Leštinách boli pridané fotografie.
Občianske združenie Škola Života so svojimi výchovnými koncertami pre žiakov je v našej škole vždy vítané. Tak to bolo aj v utotok 24.9.2019. Pre žiakov I. stupňa si pripravili interaktívny koncert VESELÉ NOTY, ktorý je inšpirovaný učebnými osnovami hudobnej výchovy o základnom rozdelení hudobných nástrojov, nácviku rytmizácie a veselých pesničkách.
Žiaci II. stupňa mali koncert MUZIKÁLOVÝ MIX - výber z muzikálových klasík ako Pomáda, Dracula, Mamma mia, Cigáni idú do neba, Na skle maľované a iné.
Že koncerty mali úspech, môžete vidieť na foto.
Deň matiek
Ako slovami lepšie vyjadriť, že Ťa tak veľmi ľúbim, mami? Nedá sa ani popísať, čo k tebe cítim. Neexistujú slová vďaky, ktorými by som ti za všetko poďakovala. Si úžasná, výnimočná, jediná a moja...
Deň matiek je špeciálny čas povedať našim mamám ako ich máme radi, čo pre nás znamenajú a vyjadriť im našu vďačnosť za všetko, čo pre nás urobili!
Žiaci ŠKD chcú poďakovať všetkým mamám za ich lásku, obetavosť a prajú im, aby boli vždy naplnené dobrom, radosťou a nádejou.
Vážení rodičia,
naša škola zaviedla na svojej edupage stránke školy možnosť vytlačiť si pre Vaše dieťa potvrdenie o návšteve školy.
To sa dá urobiť po prihlásení sa na stránku školy Vašim edupage heslom, ktorým sa prihlasujete aj na elektronickú žiacku knižku. Prejdite na ŠTART, potom DOCHÁDZKA.
Návod na vytlačenie si môžete pozrieť po kliknutí na tento odkaz:
V mesiaci apríli si žiaci 2. stupňa ZŠ s MŠ Zuberec preverili svoje zručnosti v pravopise slovenského jazyka v školskej súťaži o najlepší pravopis. Zúčastnili sa jej najlepší slovenčinári, ktorí si zmerali sily v 2 kategóriách.
Prvú kategóriu tvorili žiaci 5. a 6. ročníka, druhú kategóriu žiaci 7. – 9. ročníka. V tomto školskom roku bolo prekvapením, že popredné miesta v 2. kategórii obsadili žiačky 8. a 7. ročníka, čím dokázali, že v takejto súťaži môžu uspieť aj mladší žiaci. Výsledky boli nasledovné:
I. kategória: 1. miesto MARÍNA MAJERČÁKOVÁ 6.A
2. miesto SIMONA ŠTEVEKOVÁ 6.A
3. miesto EVA BEBEJOVÁ 6.A
II. kategória: : 1. miesto SLÁVKA PODBIEĽANČÍKOVÁ 8.A
2. miesto EMA MAJERČÁKOVÁ 8.A
3. miesto ADRIÁNA KUBALOVÁ, VANDA KENDEROVÁ 7.A
Dňa 15. mája sa žiaci 6. a 8. ročníka našej školy zúčastnili na tvorivých dielňach v Oravskej galérii a absolvovali prehliadku dreveného kostolíka v Leštinách spojenú s výkladom.
Tu sú ich dojmy, pocity a poznatky z exkurzie:
Dozvedela som sa veľa o Leonardovi Da Vinci, o jeho diele Posledná večera, že tam je veľa skrytých významov a o Stanovi Lajdovi. Taktiež o drevenom kostolíku v Leštinách a o skutkoch Jóba Zmeškala. (Veronika)
Najviac sa mi páčilo, že som sa dozvedela všetky detaily o obraze Posledná večera.
(Karolína Šuriňáková)
Páčilo sa mi, že sme mohli tvoriť a nielen počúvať. A zaujímavý výklad. (Sára Urbanová)
V kostolíku v Leštinách bola v roku 2006 nameraná teplota -29˚C. Počas svadobného obradu zamrzli všetky kvety. (Eva B.)
Asi najviac ma oslovil kostol v Leštinách ... zažiť ten pocit, že na tomto mieste bol pokrstený P. O. Hviezdoslav a Margita Figuli bol úžasný. (M. M.)
Páčilo sa mi, aká bola teta sprievodkyňa v Leštinách milá a mala príjemný hlas. Páčili sa mi fotografie a maľby v galérii.
Oslovila ma galéria. Zaujímali ma tie obrazy, ktoré tam boli, aj kreslenie. Páčil sa mi ten nápad, ako sa prekrývali fotografie na obrázkoch. Bolo tam super. (Z.Š.)
Páčilo sa mi, koľko rokov strávil Stano Lajda študovaním „Poslednej večere“ a dokázal to tak pekne previesť do reality.
Ten kostolík v Leštinách bol úžasne vyzdobený a aj tie rozdelené lavice. Bolo super, ako sme mohli kresliť a aj som sa niečo dozvedela o obraze Posledná večera.
Čo rozprávali moji starkí...
Tento školský rok sme zamerali tému celoškolskej literárnej súťaže na starkých, ktorí tvoria neodmysliteľnú súčasť nášho života. To , že ich vnuci, vnučky, pravnuci majú radi a dychtivo počúvajú, čo im rozprávajú, svedčí množstvo zaujímavých príbehov a zážitkov, ktoré pretvorili do písomnej podoby.
Víťazmi tohtoročnej celoškolskej súťaže sa stali nasledovní žiaci:
I.kateg. : 5. – 6. roč.:
Poézia: 1. Zuzana Ondrošová, 5.B
2. Vanda Barancová, 5.B
3. Nina Kohárová,5.B
Próza: 1. Kveta Leginusová, 6.A
2. Dávid Jančo
3. Monika Chladná
II. kateg.: 7.,8.,9.roč.:
Próza: 1. Slávka Podbieľančíková
2. Matej Tkáč, 9.B
Soňa Matláková, 8.B
3. Lucia Borsíková, 7.A
Miroslav Škorík, 8.A
Ukážky literárnych prác:
Stará mama
Poviem vám to celkom krátko,
starká, to je moje Zlatko.
Každý obed na chvíľočku
prídem k nej a zdriemnem trošku.
Je tam kľud a pohoda,
starkin koláč, to je lahoda.
Taký koláč, jablčník,
neupečie veru nik.
Učí ma vždy, každý deň,
štrikovať, hačkovať a variť džem.
Starká, to je kamarátka,
nedrží ma nikdy skrátka.
Ty si na mňa veľmi milá,
chcem, aby si dlho žila.
Všetko, čo ma naučíš,
vrátim ti raz, uvidíš!
Nech ti úsmev zdobí tvár,
Ty si pre nás Boží dar.
Zuzana Ondrošová, 5.B
Naši starkí
Naša starká a náš dedko
milujú nás nadovšetko.
Keď k nám domov zavítajú,
zábavu nám prichystajú.
Veselo nám s nimi je,
hlavne v lete to žije!
Babka dobre vyvára
a dedko zas vystrája.
A keď vonku zima je,
babka svetre štrikuje.
Dedko lyže namaže
na svahy nás vykáže.
Spolu život užívame,
veď ich veľmi radi máme.
Vanda Barancová, 5.B
Babka a dedko
Moja babka milá
rada s nami býva,
vypeká a vyvára,
sladký čajík podáva.
Keď ma bolí ruka,
ihneď mi ju fúka.
Vždy ma pekne pohladká,
ľúbi svoje vnúčatká.
A môj dedko milý,
ten má ešte sily.
Rúbe drevo, píli strom,
až sa trasie celý dom.
Rád on s nami sranduje,
niekedy aj študuje.
Na bicykli s nami chodí,
všetkým sa nám dobre vodí.
Nina Kohárová, 5.B
Môj prastarký a blok 18/22
Píše sa rok 1943 a je druhá svetová vojna. V tomto roku v októbri dostal prastarký povolávací rozkaz narukovať do vojenského útvaru v Kežmarku. Po skončení základného výcviku bol prevelený na Duklu, kde zúrila vojna. Nemecké vojska ustupovali a ruské jednotky ich vytlačili zo svojho územia. Padlo tam veľa vojakov. Nemci získali potom presilu a ktorých nezabili, tak zajali do rakúskeho koncentračného tábora. Medzi zajatcami bol aj môj prastarký. Umiestnili ho do bloku 18/22. Keďže bol kováčom, staral sa o nemecké kone. Ani vodu,,ani jedlo mu nedali. Americké vojská, ktoré bojovali proti Nemcom, začali tento koncentračný tábor bombardovať. Bomba spadla aj na blok 18/22. Z dvesto zajatcov, ktorí boli v bloku, prežilo len šesť. Prastarký nebol našťastie vážne zranený. Skrýval sa dve noci v kráteri pod kúskom plechu a tretiu noc utiekol. Keďže pásikavé väzenské oblečenie by bolo cez deň veľmi nápadné, chodil iba cez noc a cez deň oddychoval. Po ceste našiel mŕtveho vojaka a obliekol si jeho oblečenie. Stretli sa viacerí utečenci, ktorí tiež išli domov na sever Slovenska. Po niekoľkých týždňoch došiel konečne domov do Zuberca. Keď ho otec videl ,tak sa ho opýtal?: „Máš ešte ďaleko domov vojačik?" On mu odpovedal: „To som ja otec." Bol tak chudý, že ho ani vlastní otec nespoznal. V ten večer išiel do kostola poďakovať Pánu Bohu za záchranu života. A keď vyhlasovali mŕtvych, za ktorých bola omša, vyslovili aj jeho meno: „Ján Gonda." Toto meno je tiež napísané na pamätníku padlých počas druhej svetovej vojny v Habovke a aj v našej škole.
Keby bol tento kúsok života môjho prastarého otca skončil inak, nebola by som na svete.
Kvetka Leginusová,6.A
Detstvo mojej starkej
Moja starká nám často pred spaním rozprávala o svojom detstve. Bolo to namiesto rozprávky. Opýtala sa, či chceme rozprávku alebo jej zážitky z detstva. O jednom zážitku nám rozprávala takto:
Detstvo mojej starkej bolo naozaj ťažké. Už ako 8- ročná sa musela postarať o svoju sestru Anku, ktorá bývala často veľmi chorá. Nechcela jesť a večer, keď sa vrátili rodičia domov z poľa a mlieko nebolo vypité, tak starká dostala výprask. Poučila sa z toho a mlieko sestre vypila. Dnes po rokoch sa z toho smejú, pretože jej sestra je oproti mojej starkej malá a chudá. To vraj preto, že starká za ňu všetko vypila i zjedla. Chodili sa spolu kúpať na kúpalisko, ktoré si deti sami urobili. Voda bývala najteplejšia pred búrkou. Starká zobrala sestru Anku do Boru kúpať sa, posadila ju na breh, nech sa pozerá. Anka mala vtedy asi 4 roky. Ona však plakala a kričala, no starká si ju nevšímala. Anka bola taký plačko vždy. Zrazu zbadala, že sestra z brehu zmizla. Vyšla z potoka a začala ju hľadať, ale Anky nikde. Prosila deti, ktoré sa kúpali, aby jej ju pomohli hľadať. Ale nikto sa nenašiel, kto by jej pomohol. Vysmievali sa jej, že tak jej treba! O chvíľku ju však našla pod jednou košatou rakytou, ako si tam ticho plače. Zobrala ju na ruky, utíšila a šli sa spolu kúpať. Blížilo sa k búrke, voda bola naozaj veľmi teplá. O chvíľu začalo hrmieť a blýskať sa. Deti to však nevystrašilo, šantili vo vode a kúpali sa ďalej. Zrazu zbadali ako neďaleko v Kobyľánke udrel blesk do stromu a ten začal horieť. Starká i ostatné deti sa veľmi vyľakali ,vybehli z potoka, a ozlomkrky sa pobrali preč. Starká pozbierala rýchlo svoje veci, zobrala Anku na plecia a so strašným krikom utekali domov. Búrka sa stupňovala, blesky šľahali a po každom blesku starká hrozne kričala a malá Anka s ňou.
Od toho času sa veľmi báli búrky, hlavne Anka, ktorá sa jej bojí doteraz. Ona vraví, že to kvôli starkej, pretože na tento zážitok dodnes nezabudla. Keď je búrka, tak doma zatiahne závesy a schová sa do postele pod perinu.
Dávid Jančo, 5.A
Starkine spomienky
Každý človek rád siaha do svojich spomienok a ešte radšej, keď ho má kto počúvať. Možno sa to našim vnúčatám zdá ako rozprávka, ale my sme to všetko zažili. Či už to boli veľkonočné zvyky, letné hry, kúpanie alebo jesenný zber úrody, no najkrajšie boli vždy Vianoce.
Môj starý otec, v Nižnej sme ho volali naňko, robil v kostole organistu, a preto mal povinnosť napiecť pre všetky rodiny v dedine vianočné oblátky. Preto už začiatkom novembra sa celá rodina podieľala na ich pečení. Ňaňko s mamkou piekli v starých železách priamo v peci, z ktorej odobrali okrúhly kryt a bolo umením odhadnúť čas, aby oblátka neobhorela. Keď napiekli plnú veľkú krabicu od televízora, bolo ich skoro dosť. Potom sa piekli rúrky, ktoré boli sladké a museli sa z pece vyberať poloupečené, aby sa mohli na utierke na kolene navinúť na varechu. My deti sme pomáhali tak, že sme odstrihávali z oblátok nedopečené okraje. Tie sme jedli, ale rýchlo sme sa ich nasýtili. Keď bolo všetko napečené, mamka s ňaňkom prichystali papierové vrecká s menom rodiny a podľa počtu členov rodiny nabalili približný počet oblátok, aby sa každému ušlo pri štedrej večeri. Potom nám ňaňko zložil veršík, s ktorým sme tie oblátky roznášali po rodinách. Mamka nám nabalila vrecúška do prútených košíkov a išli sme každý na inú ulicu roznášať.
Dnes už tieto zvyky nedodržiavame, oblátky si kúpime v obchode alebo od suseda. Je to trochu škoda, staré zvyky však môžeme nahradiť novými, napríklad Dobrou novinou, aby sme aj my mali o čom rozprávať našim vnúčatám.
Monika Chladná, 5.A
Osudový tŕň
Vždy, keď prídem k starkej, dom sa vyznačuje jednou zvláštnosťou. Nezameniteľnou vôňou. Aj teraz, keď som ju prišla navštíviť, nebolo to inak. Vôňa starých kníh, starkinho parfumu a čerstvo upečených slivkových buchiet. Sadla som si v letnej kuchyni ku stolíku, starká naložila na tanierik buchtu posypanú bohatou posýpkou cukru a chlipkala si kamilkový čaj, pričom mi vraví: ,,Fí, dievča, aké máš pekné habaťky.“ Pousmiala som sa. Tak starká volá topánky. ,,To kedysi nebola taká samozrejmosť nosiť habaťky v robotný deň. No, to ti bolo takto...“ A začala rozprávať.
Moja stará mať bola veľmi skromná pracovitá žena. V lete chodili často hrabať seno. Keď bolo teplo, habaťky sa veru nenosili. Ženy hrabali bosé. V jeden teplý slnečný deň stará mať pracovala na poli, keď tu zrazu uvidela hada. Odskočila nabok, aby sa mu vyhla, pritom však stúpila rovno na tŕň bosými nohami. Hadovi sa síce vyhla, ale tŕň sa jej bolestivo zapichol do päty. No stará mať sa neponáhľala domov. Nohu umyla v potôčku a fertuškou si ranu obviazala. Domov sa vracala, až keď slnko zapadlo. Noha bolela a ani na druhý deň ráno neprestala. Ani bylinky nepomáhali a ani žiadne domáce lieky. A starý otec hovoril: ,,Jój, kto by lekára kvôli jednému tŕňu volal.“ Jediný doktor bol iba v Dolnom Kubíne. Na druhý deň sa pridala vysoká horúčka, noha opuchla. Starý otec zapriahol koňa a šiel po lekára. Keď lekár prišiel do Bieleho Potoka za starou materou, bolo už neskoro. Stará mať mala otravu krvi a nedalo sa ju zachrániť. Lekár vyhrešil starého otca, prečo pomoc nezavolal. A tak stará mať na druhý deň umrela. Starému otcovi zostala veľká výčitka po celý život a spolu s ním smútilo aj šesť detí.“
Chvíľku nikto nič nehovoril. Po chvíli starká povedala: ,,Niekedy zdanlivo jednoduché rozhodnutia sa môžu stať osudnými.“ Ja som nič nepovedala, iba som na znak súhlasu prikývla.
Slávka Podbieľančíková, 8.A
Na Ondreja
Nie všetky deti na svete majú také šťastie ako ja a majú starých rodičov. Ja však tých svojich mám a môžem s nimi zažívať krásne večery plné príbehov z ich života. Jeden príbeh, na ktorý radi spomínajú, vám teraz rozpoviem.
Začalo to tým, že som sa išiel k starkým modliť ruženec. Po pomodlení ruženca začal starký rozprávať príbeh, ktorý sa odohral na Ondreja. Každý rok na Ondreja bolo zvykom, že sa po domoch brali bráničky, váľali sa stôsy dreva a kradli vozy. Keďže sa môj starký volal Ondrej, nechodil robiť také veci. No raz aj jeho prišli kamaráti zavolať, nech ide s nimi a on sa im sľúbil. Vtedy však ešte nevedel, čo si na neho jeho kamaráti pripravili. Predtým ako ho išli zavolať, mu z dvora zobrali voz a dali ho do susedovho dvora. Keď odbila dvanásta hodina v noci, zišli sa pri kostole a išli práve po ten voz, ktorý si pripravili. Vzali voz a vytrepali ho na najstrmšiu stranu Kýčere. Kýčera je kopec, ktorý sa nachádza blízko jeho vtedajšieho domu. On nevedel, že si svoj vlastný voz ťahá na Kýčeru. Voz spolu uviazali o strom a išli domov. Keď prišiel môj starký domov, boli štyri hodiny ráno. Pre istotu išiel skontrolovať dvor, či im niekto niečo nevyparatil a všimol si, že im vo dvore chýba voz. Hneď ho napadlo, že si kamaráti z neho urobili srandu a on si svoj vlastný voz priviazal o strom. V tej chvíli sa vybral poň a dotiahol ho domov. Na druhý deň, keď ho jeho kamaráti videli, sa mu smiali a pýtali sa ho: ,,Ondrej, kde máš voz?" On im ukázal, že je vo dvore. Nikto nechápal, ako sa tam dostal, keď v noci si ho na Kýčeru sám vytiahol.
Mnohými takýmito veselými príbehmi si spolu so starkými krátime spoločné chvíle pred spaním.
Matej Tkáč, 9.B
VODNÍK
Veľmi rada počúvam príbehy mojej prababky. Sú pútavé a vie ich zaujímavo rozprávať.
Pred mnohými rokmi, keď bol môj pradedko mladý , zatúlala sa mu krava. Vybral sa ju hľadať, no ako hľadal, tak hľadal, nájsť ju nemohol. Pretože bola neskorá jeseň, rýchlo sa stmievalo. V lese bolo všetko strašidelné. Tiene sa predlžovali, stromy vzdychali pod náporom vetra, pod nohami šuchotalo lístie, zovšadiaľ sa ozývali čudesné zvuky. Pradedo sa rozhodol, že kravku pôjde hľadať okolo Studenej. Prechádzal nad mostom pod lúkou Črchľa.
Premkol ho zvláštny pocit. Studená je v týchto miestach pokojná, ale hlboká. Spoza oblakov presvitol mesiac a osvietil breh a hladinu vody. Pradedo zmeravel. Na brale nad vodou uvidel sedieť malú postavu s hlavou v dlaniach a s dlhými rozpustenými vlasmi. Pradedo sa preľakol, chcel nebadane ujsť, ale breh bol porastený suchými konármi a trávou. Ozval sa praskot. Postava vyskočila, prehodila si vlasy dozadu a skočila do vody. Pradedo však už nečakal. Rozbehol sa a utekal, čo mu sily stačili. V tom oproti nemu čosi za zafučalo. Myslel si, že udrela jeho posledná hodina. Keď sa spamätal, odľahlo mu. Pred ním sa na tráve pásla jeho kravička Malina. Iste sa veľmi čudovala, prečo s ňou pradedko tak trieli domov.
Noc býva strašidelná a tajomná. Pradedko sa mohol naľakať aj obyčajnej vydry, ktorých bývalo v Studenej veľa. Či je to pravda, to sa už nedozvieme. No táto príhoda sa traduje v našej rodine veľmi dlho a všetci veria, že pradedko videl vodníka.
Soňa Matláková 8. B
NARODENINOVÁ TORTA
Keď bola moja babka mladá, bola aj so svojimi kamarátkami veľmi nezbedná. Pre svoju najlepšiu kamarátku vymyslela k narodeninám poriadne prekvapenie.
Zavolala si na pomoc ďalšie dievčatá. Urobili oslávenkyni dve torty. Jednu chutnú, piškótovú s krémom, druhú krásnu, vyzdobenú, ale nejedlú, lebo namiesto piškótového cesta bolo pod krémom malé drevené polienko. Poliali ho čokoládou, ozdobili krémom, šľahačkou a povymýšľali naozaj krásne ozdoby, takže vyzerala ešte krajšie ako pravá torta.
Na oslave sa dobre zabávali, zjedli celú tortu a oslávenkyňa, Marka si druhú tortu nechala naďalší deň. Ráno sa Markin otec vybral do roboty a chcel si so sebou zobrať kúsok z torty. Ale ako krájal, tak krájal, odkrojiť ju nemohol. Nakoniec zistil, že torta je drevená.
Markina mama sa len zasmiala a celú príhodu zobrala s humorom, ale jej otec ešte dlho nadával na dcérine kamarátky, ktoré knim domov nevstúpili najmenej dva mesiace.
Lucia Borsíková 7. A
Čo mi rozprávali moji starí rodičia
Moje rozprávanie siaha nielen k starým rodičom, ale aj k prastarým rodičom. Som rád, že moji starí rodičia obohatili môj život ich príbehmi.
Môj prastarý otec Kamil bol veľmi umelecky založený človek, rozprával mi ako založil bábkové divadlo v Hnúšti a ukázal mi svoje bábky, ktoré vyrobil. Pamätám si, že prekrásne kreslil. Prastarkého dcéra, moja starká Vera, nám požičala divadielko s textami a bábkami, ktoré prastarký napísal a vyrobil. Požičali sme ho aj do našej školy. Starká Vera mi často rozprávala ako ju otec bral na svoje predstavenia, posadil ju vždy do prvej rady a volal ju Kuko. Dedo Miro mi rozprával ako chodil peši cez kopec pomáhať starým rodičom na pole a s dobytkom. Rozhovory so starkou Katkou boli vždy zaujímavé, porozprávala mi o svojom otcovi, ktorý bol pánsky krajčír, mal svoju dielňu a tovarišov, pripadalo mi to ako v rozprávke. Mňa zaujala príhoda, keď bola študentkou a prechádzala centrom Žiliny a oproti nej prichádzali tanky, do Československa prišli Rusi. Opýtal som sa jej, či sa nebála? Ona odpovedala: ,,Vôbec nie. ” Nemôžem zabudnúť na príhodu, ktorú mi rozprával starký Lacko. Pochádzal z deviatich detí, žilo sa im ťažko, a tak jedného dňa odišiel jeho otec do Ameriky, plavil sa tam loďou, za svojimi rodičmi. Našiel si tam prácu, zarobil peniaze a po niekoľkých mesiacoch sa vrátil do Československa. Čakalo ho nepríjemné prekvapenie, v Prahe na letisku ho zobrali policajti do policajnej vyšetrovačky, kde mu povedali, že nesmie rozprávať o živote v Amerike. O tomto zážitku a o živote v Amerike im porozprával, až keď bol veľmi starý a vedel, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
Každé moje stretnutie so starými rodičmi je pre mňa veľmi cenné, lebo bývajú ďaleko a nemôžem sa s nimi stretávať každý deň. Všetky ich príbehy som si dobre zapamätal a raz, keď príde ten správny čas a ja budem starý otec, určite o nich porozprávam svojim deťom a vnúčatám.
Miro Škorík, 8. A
Výber zaujímavých príhod zo žiackej literárnej tvorivosti:
Raz mi starká rozprávala, ako sa učili bicyklovať. Hovorila, že nemali malé bicykle, preto sa museli učiť rovno na veľkých. V domácnosti bol len jeden bicykel. Kto chcel na ňom jazdiť, musel sa naučiť ňom. Najprv bolo treba vedieť´ udržať rovnováhu na jednom pedáli. Ten, kto udržal rovnováhu, mohol sa naučiť krútiť aj na druhom pedáli. Takže dali nohu popod rúru, lebo boli len bicykle s rúrami. V tejto komickej polohe sa bicyklovali preto, lebo nedočiahli na pedále ponad rúru. Keď niekto spadol, bola to riadna rana. Občas si aj poplakali.
Eduard Šuriňák, 6.A
Bolo to ešte pred vojnou, keď moja prastarká Františka slúžila ako mladé dievča u bohatých Židov v Trstenej. Mali psíka menom Ada. Prastarká nemala moc rada mäso, vždy ho dávala Ade. Po týždňovej službe sa peši vrátila do Zuberca. Po určitom čase, vtedy už u nich nepracovala, sa vybrala do kostola v Trstenej. Keď začala omša, farár na ňu ukázal a potichu jej prikázal, nech si odvedie toho psa. Nechápala akého, pokiaľ sa neobzrela. Vedľa nej sedela Ada. Odviedla ju k jej rodine. Zdá sa, že si moju prastarkú veľmi dobre zapamätala. Určite za to mäso, čo od nej vždy dostala.
Soňa Harmatová, 6.A
Moja starká sa narodila počas 2. svetovej vojny. Vtedy sa v dedine ukrývali partizáni a jeden z nich sa ukryl u nich na šope v sene. Po chvíli prišli Nemci, prehľadali šopu, ale nič nenašli. Mal len osemnásť rokov, prosil starkých, aby ho zachránili. Dali mu najesť, obliekli ho do gazdovského oblečenia, partizánske schovali do stajne pod dýle(dosky). Zakázali mu hovoriť, vydával sa za nemého. Keď prišli Nemci opäť, starký im povedal, že je to paholok – pomocník na gazdovstve. Po vojne sa vrátil domov a ostali priateľmi až do smrti.
Roman Filek, 6.A
Keď moja starká chodila do školy, mala tam veľa kamarátok. Raz sa zabudla naučiť na písomku. Nebola však sama. Počas písomky pani učiteľka odišla z triedy a spolužiaci si medzi sebou povymieňali testy. Každý doplnil, čo vedel. Pri odovzdávaní testov sa pani učiteľka čudovala, prečo Fero dáva Zuzkin test. A tak každý išiel domov s guľou v žiackej knižke. Doma potom dostali trest. Moja starká vždy za trest kľačala v rohu na kolenách.
Júlia Kučerová, 6.A
Ako každé dieťa aj ja mám starých rodičov, ktorí radi spomínajú na svoje detstvo. Môj starký vždy spomína, aké to bolo ťažké v časoch vojny. Všetci sa skrývali v pivnici, tam trávili všetok čas. Vychádzali z nej len statok opatriť. V ich susedstve bola škola, kde mali veliteľstvo Nemci. V okolitých domoch aj u nich boli ubytovaní mladí nemeckí vojaci. Tí mali motorky, a tie sa starkému veľmi páčili. Potajomky ich pozoroval, až sa s nimi skamarátil. Doteraz spomína na to, ako mu večer doniesli kúsok čokolády. Po ich odchode si musel dávať pozor, pretože dedinou prechádzal front. Som rada, že mi nemusíme prežívať také smutné chvíle.
Simona Števeková, 6.A
Môj starký prežil toho v živote veľa. Pri jeho návštevách nám vždy niečo vyrozprával. Podelím sa s vami o jeden jeho zážitok z detstva. Udialo sa to počas 2. svetovej vojny. Cez ich dedinu prechádzali Nemci a zároveň z druhej strany Rusi. Všade naokolo bolo počuť streľbu, výbuchy a krik. Jeho mama upiekla ovsený koláč, ktorý rozdelila na štyri časti, pretože boli štyria súrodenci. Vzali si ho do pivnice, kde sa skrývali. Spávali na zemiakoch na slame a čakali, kým to všetko prejde. Tam si aj zjedli svoj koláč. On si ho však nechal na neskôr, pretože bol teplý. Vtom niekto zakričal: „ Horí!“ Ako zvedavý chlapec sa vyšiel pozrieť ako prvý. Vo dverách sa však stretol s ruskými vojakmi, ktorí videli, že niečo skrýva pod kabátom, a tak mu ten koláč zjedli. Bol hladný a celý uplakaný. Vybehol na ulicu a zrazu zacítil, akoby ho niekto postrčil, spadol na zem. Počul výbuch. Keď sa otočil, zistil, že asi 50 metrov za ním vybuchla mína. Bežal sa rýchlo ukryť. Dalo by sa o tom rozprávať aj viac. Napríklad, že ruskí vojaci boli veľmi nepríjemní, špinaví a brali všetko jedlo, čo videli. Naopak, nemeckí vojaci boli veľmi čistotní a vedeli sa s jedlom aj podeliť. Aj keď to bolo dávno, spomienky zostávajú.
Matúš Orčo, 6.A
Keď bol môj starký malý, cez zimu bývalo v Zuberci veľa snehu a tuhé mrazy. Spolužiaci sa dohodli, že si za školou v Habovke urobia klzisko. Po príchode zo školy si každý porobil domáce povinnosti a potom sa všetci stretli pri škole. Doniesli si lopaty na odhádzanie snehu a vedrá na polievanie klziska. Vytvorili rajnicu a podávali si plné vedrá vody, ktorú naberali v potoku. Starší robili ľad a mladší podávali vodu. Vodou si pooblievali nohavice a pretože bol veľký mráz, nohavice im zamrzli. Dôsledkom toho mal skoro každý zlomené nohavice a v takých sa domov kráčalo veľmi ťažko.
Andrej Harmata, 5.B
Žiaci 5. ročníka sa zúčastnili v piatok 3. mája exkurzie do Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a do dreveného artikulárneho kostola v Leštinách, ktorý je zapísaný do celosvetového dedičstva kultúrnych pamiatok UNESCO.
V Oravskej galérii žiaci navštívili unikátnu výstavu s názvom Rekonštrukcia Leonardovej Poslednej večere očami Stana Lajdu pri príležitosti 500. výročia úmrtia osobnosti svetového významu v oblasti umenia i vedy Leonarda da Vinci. Súčasťou výstavy bol aj 20 minútový film so sprievodným slovom autora. Žiaci sa následne „zahrali“ na reštaurátorov a dokončovali portrét Ježiša Krista z obrazu Posledná večera. Žiaci si prezreli aj výstavu fotografií Roba Kočana MOSTY ako aj stálu expozíciu galérie.
Všetkých zaujala aj jedinečná výzdoba dreveného kostola v Leštinách spolu s pútavým výkladom pani lektorky.
Ďakujeme za obohacujúci kultúrny zážitok.
Pri príležitosti narodenia a úmrtia najvýznamnejšieho anglického spisovateľa Williama Shakespeare sa uskutočnila v apríli súťaž v recitovaní poézie a prózy v anglickom jazyku. Na hodinách anglického jazyka prebehli triedne kolá, ktorými sme si pripomenuli jeho dielo a následne sme mali aj školské kolo. Školské kolo bolo rozdelené do dvoch kategórií.
V I. kategórii boli žiaci 6. a 7. ročníka, II. kategória bola pre žiakov 8. a 9. ročníka.
Hodnotil sa výber textu, primeraná náročnosť, výslovnosť a celkový prednes.
Chceme pochváliť všetkých zúčastnených, predviedli pekné výkony a nenájdeme porazených.
Víťazi školského kola : I. kategória – Lucia Borsíková – 7. ročník
II. kategória – Natália Žuffová – 8. ročník
Gratulujeme a tešíme sa na nasledujúci ročník.
Powered by aSc EduPage