( Rozprávanie s prvkami priamej reči)
Ráno vstanem a hodím pokec s vankúšom, ktorý sa na mňa len priblblo usmieva. Po nepríčetnom vystávaní pred skriňou si konečne vyberiem oblečenie, s ktorým som aspoň trochu spokojná.
Keď sa konečne zvlečiem až do obývačky, privíta ma mamin maximálne „prívetivý“ hlas: „Dobré ráno, Šípková Ruženka, dosť, že si vstala. Mazaj si robiť úlohy!“ Keď sa s námahou dostanem k počítaču a zapnem ho, prajem si, aby som ho nikdy nezapla. Správy sa na mňa valia zo všetkých strán. „To nie je pravda,“ vzdychnem si. Pohľadám zošity, perá a začnem, iného východiska niet. Po úmornom učení mám konečne „fairont.“ Aspoň to si prvé dve minúty voľna myslím. Potom si mamina nájde nejakú životne dôležitú činnosť, ktorú treba urobiť. Po tejto drine ma vždy premôže hlad, a tak idem vykonať inventúru našej chladničky a užívam si chvíle voľna pri telke.
Večer si dám sprchu, ľahnem si do pohodlnej postele a začítam sa do mojej obľúbenej knihy a potom... pokračujem v sne do fascinujúcej krajiny zázrakov.
Zdenka Valeková, 6.B
Je krásne ráno a ja sa pomaličky, pokojne zobúdzam. No! Kiežby moje ráno vyzeralo takto.
Je upršané ráno, keď do izby vojde mamina a povie tú zlú vetu: „Zuzka, vstávaj, o chvíľu máš on-line hodinu!“ Táto veta má prebudí rýchlo, stresovo. Jesť už nestíham, rýchlo si umyjem zuby, oblečiem sa, bežím dolu, rovno sa pripájam na on-line hodinu, ktorá začína vetou: „Dobré ráno,“ a končí o 40 minút vetou: „Dovidenia a prajem ešte pekný deň!“ Po hodine sa idem najesť a upratovať. Moc sa mi nechce, a tak ma mamina povzbudzuje slovami: „Zuzka poď, poď, o chvíľu to máme hotové.“ Lenže po tej akože chvíli prichádza učenie. Toľko úloh nám nedávajú ani v škole, ale to nevadí. Keď sa poučím, prichádza na rad môj najlepší kamarát - mobilný telefón. Pozerám si rôzne videá alebo odpisujem spolužiakom, ktorí si pýtajú domáce úlohy. Po hodinovom gemblení sa idem prejsť. Počas prechádzky často premýšľam nad nečakanou situáciou, do ktorej sme sa dostali. Keď prídem domov, buď sa zase učím alebo sa hrám na mobile. Potom počujem známu vetu: „Zuzka, poď sa sprchovať!.“ Po sprchovaní si ešte chvíľu čítam.
Zaspávam s pocitom, že zajtra ma zasa čaká deň, plný zadaných úloh, ktoré musím splniť. Veď ako inak. Hlavne, že sme všetci zdraví!
Zuzana Valeková, 6.A
Najskôr som sa potešil, lebo sa mi nechcelo chodiť do školy. Pomyslel som si: „Super, konečne nečakané prázdniny!“
Ale teraz, keď tu sedím a píšem toto rozprávanie, v ktorom nesmú chýbať prvky priamej reči, tak by som už išiel aj do školy. Zo začiatku som sa radoval, že konečne budem mať veľa času a budem môcť byť dlho vonku. Moje plány najskôr narušila 2-týždňová karanténa a rúška. Už počas nej som sa začal nudiť a trávil som veľa času na počítači, takže som neustále počúval: „Maroš, poď už vonku, neseď pri tom počítači!“ Tie dva mesiace ma začali pomaly ubíjať, každý deň viac a viac úloh, nevedel som, čo robiť skôr. „Maroš urob si hento, urob si tamto,“ pripomínala mama. Jednoducho samé úlohy. Začali sme mávať on-line hodiny. Najskôr som sa z toho tešil, lebo som nemusel robiť úlohy z tej hodiny, ktorú sme mali, ale potom to začala byť otrava. Teraz sa situácia už zlepšila, všetci sú spokojnejší a istejší. Konečne nie sú povinné rúška na ulici.
Vypadá to tak, že sa aj druhý stupeň vráti do škôl.
Maroš Škerda, 6.A
Korona sen
Jeden spisovateľ raz napísal román “dva roky prázdnin“, takéto dlhé prázdniny by chceli asi všetky deti na svete. Tento sen sa nám celkom nesplnil, nie sme uväznení na opustenom ostrove, ale sme zavretí vo svojich domoch a je to na oveľa kratšiu dobu – štyri mesiace. Ale aj tak to stojí za ten sen, ktorý som nazvala - korona sen.
Je to úžasný pocit - vstávať ráno, teda skoro na obed, urobiť si úlohy a on-line hodiny a potom zase len tak lážo-plážo, užívať si domov s mobilom v ruke a zase v posteli. Rodičia si idú vykričať hlasivky: „Učíš sa? Hej, hej, učím-učím!“ A ja namiesto toho volám s kamoškou, ktorá mi rozpráva nové a nové pikošky alebo pozerám film. Mamina je spokojná, že sa učím, horšie je to však vtedy, keď mi v žiackej pribudne nejaké nelichotivé slovné hodnotenie. Potom už len rodičia vzdychajú: „Och, nech už je tá škola, tie školské povinnosti, veď tie deti nič nebudú vedieť!“
V telke každý deň ukazujú počet nakazených a vyzerá to tak, že do školy pôjdeme až v septembri, takže máme dosť dlhú dobu na leňošenie.
Adela Šimičáková, 6.B
Nečakaná karanténa sa dotkla každého z nás. No ja si myslím, že sa to dá zvládnuť, pretože v tejto modernej dobe máme veľa možností, ako sa zabaviť.
Existujú rôzne druhy elektroniky, napr. mobily, počítače, televízory. A keďže máme túto elektroniku, tak nám učitelia posielajú aj úlohy, čo mi vôbec neprekáža, lebo sa aspoň trochu zabavím a skrátim si deň. Vlastne učením začína každý môj deň. Hneď ako sa ráno naraňajkujem, mamina mi povie: „Zuzka, choď si urobiť úlohy!“ Trápim sa s nimi skoro doobeda, niekedy máme aj on-line hodinu. Potom idem dolu, lebo ma mamina zavolá na obed. Po obede sa jej spýtam: „Mami, netreba ti s niečím pomôcť?“ Zvyčajne povie, že nie, takže idem do izby a tam som na notebooku. Tak raz do týždňa mi napíše kamarátka, či sa nepôjdeme prejsť. Vezmem si rúško a ona ma už čaká pred dverami. Ak je karanténa jediný možný spôsob, ako zastaviť šírenie koronavírusu, tak je to to najlepšie, čo sa nám mohlo aktuálne stať.
No hlavne by sme mali byť všetci vďační doktorom, sestričkám, vojakom a ďalším, ktorí robia všetko preto, aby zastavili jeho šírenie.
Zuzana Harmatová, 6.B
Každé ráno cez karanténu si môžem pospať o niečo dlhšie, ako keď chodievame do školy. Občas sa mi zdá, že každý deň v karanténe je rovnaký.
Netreba však zabúdať na domáce vyučovanie, ktoré sa u mňa začína o 08:00 a končí o 12:00. Často mi rodičia hovoria: ,,Sprav to hneď, neodkladaj to!" Najviac úloh nám posielajú z matematiky alebo slovenčiny. Angličtinu zvládam hravo, lebo mi s ňou rada pomôže mamina. Ocino sa zas vyzná v matematike, ale väčšinu času sa učím sama. Po učení si zvyknem pozrieť nejaký film a potom sú na rade povinnosti okolo domu. Niekedy idem vonku s mojím psíkom Maxom. Keď mi zostane čas, tak chodím s kamarátmi vonku či už sa niekam prejsť alebo sa len porozprávať. Večer si rada prečítam knihu, ale najradšej mám telefonáty s kamarátmi, ktorí nemôžu chodiť vonku alebo bývajú ďaleko. Rodičia sú z toho nervózni a hovoria mi: ,,Skoro stále si na tom telefóne, odlož ho!"
Vhupli sme do on-line doby, a tak počas týchto nečakaných prázdnin väčšina z nás využíva aj takéto komunikačné prostriedky.
Vanda Barancová, 6.B
Nečakaným prázdninám som sa celkom potešil. Myslel som, že budeme mať chvíľku voľna.
Zo začiatku som ani zadané úlohy nerobil poctivo. Zrazu ale prišla mama a povedala: "Idem kontrolovať úlohy, čo máte mať hotové!" A bolo po prázdninách. Všetko som musel dorobiť. Mama s otcom kontrolovali jednu úlohu za druhou. Neskôr sa začali aj onli-ne hodiny, pribudli aj testy cez ALF, ktoré nedopadli, ako som si predstavoval. Mamina mi povedala: „Prečo si sa to nenaučil? Stále rozmýšľaš len nad počítačom. Teraz sa snažím robiť a plniť úlohy pravidelne, a tak sa mi to už nezdá také náročné.
Rád by som bol, keby už karanténa skončila a ja by som sa mohol stretávať s kamarátmi v škole aj vonku. Matúš Šroba, 6.B
Jedného marcového dňa sme sa dozvedeli, že sa prerušuje vyučovanie kvôli celosvetovej pandémii nového korona vírusu, a tak sme si museli zvyknúť na úplne iný režim, život, karanténu.
Moje dni počas nečakaných prázdnin sú úplne iné ako tie, na ktoré som bola zvyknutá. Nechodím do školy, nestretávam sa s kamarátmi a viacej času trávim s rodinou. Každé ráno sa budím s pocitom, že som zase zaspala na on-line hodinu... Fúúú, ešteže je to len pocit! Takže, ešte sa rýchlo naraňajkovať, čaj dopíjam už cez on-line hodinu. Po vyučovaní už na mňa kričí sestra z vedľajšej izby: „Zuzana, o 10 minút sa mi začína hodina, prines mi počítač! “ Po on-line hodine si idem urobiť ostatné úlohy, doobedie trávim učením. Keď mám úlohy spravené, chcem si chvíľu oddýchnuť a idem sa pozrieť, čo dávajú v televízii. Keďže sa Bella (to je môj pes) pýta vonku, nezostáva mi nič iné či sa mi chce alebo nechce, musím s ňou ísť (áno, aj keď prší, sneží, fúka, hrmí... ). Mamina nám každý večer hovorí: „Baby, choďte už spať, ráno nevstanete na on-line hodinu!.“ My ju ukľudňujeme: „Ale nestresuj, veď vždy vstaneme.“ Potom už zvyšný večer iba pozerám seriály alebo filmy.
A takto nejako vyzerajú moje dni v karanténe. Už sa teším, keď sa to skončí a zase sa vrátime do klasického životného stereotypu.
Zuzana Šišková, 6.B
Jedného dňa som sledoval večerné správy v televízore, že sa v jednom čínskom mestečku našiel nový vírus, ktorý je nebezpečný. Povedal som si: „Však je to tááák ďaleko. Ako by sa k nám na Slovensko taký maličký dostal?“
No a čuduj sa svete, on prišiel. A začala sa nám karanténa. Ostali sme doma. „Juchuchú!“ Niektorí sme boli radi. Pod dlhšom čase nás to však začalo nudiť. Nikto nepočítal s domácim vyučovaním. Ráno oco a mama odchádzajú do práce a ja so sestrou ostávame doma, akože študovať. Mama mi vždy prízvukuje, čo si mám pozrieť, urobiť, poslať učiteľom, a ja na to: „Jasné, mami, samozrejme, všetko urobím, len si spokojne choď pracovať.“ Len čo mama vytiahla päty z domu, už som držal ovládač v rukách a moje vyučovanie začalo prebiehať na Xboxe. Mama v práci spokojná, ako študujem a ja doma spokojný, ako klamem. Takto to parádne premyslene fungovalo pár dní. Keby sa nevyskytla rýchla spätná reakcia od triednej. V okamihu sa môj geniálny plán rozplynul. Sklopil som uši, mame sľúbil hory-doly.
„Chcem ísť už do reálnej školy!!!“ opakujem neustále dookola.
Tadeáš Sroka, VI.A
